"Príroda a rozum Vesmíru zariadili to, že každý nový človek sa rodí ako vládca, kráľ. Je podobný anjelovi - čistý a bezúhonný. Ešte otvorená šišinka prijíma ohromný prúd vesmírnej informácie: schopnosti každého novorodeného mu dovoľujú byť najmúdrejšou bytosťou vo vesmíre, podobnou Bohu. Stačí mu len trochu času na to, aby obdaroval svojich rodičov šťastím a slasťou. Tento čas, v priebehu ktorého si uvedomí podstatu stvorenia sveta a zmysel ľudskej existencie, trvá len deväť rokov a všetko, čo k tomu potrebuje, už existuje. Rodičia by nemali skresľovať prirodzené hodnoty, ale pretechnizovaný svet nedovoľuje toto urobiť.
     Dieťaťu jeden za druhým prinášajú atribúty umelého sveta. Ako blaho - nová hračka, nové šaty, šišlajú na neho, tým sa mimovoľnej k nemu chovajú ako k nedokonalej bytosti. A dokonca na školách, kde ako si myslíte, prebieha vyučovanie, mu opäť vykladajú o hodnotách umelého sveta. Do deviatich rokov len ľahko pripomínajú existenciu prírody, ako dodatok k niečomu inému, umelo vyrobenému, čo považujú za dôležitejšie. A väčšina ľudí do posledného dňa nie je schopná pochopiť pravdu. Zdalo by sa, že jednoduchá otázka: "V čom je zmysel života?" - stále zostáva nevyriešená.
      A on - ten zmysel života - je v pravde, radosti a láske. Deväťročné dieťa vychované prírodným spôsobom má viac možností v chápaní vesmíru, než vedecké ústavy vášho sveta."


Pomocník a opatrovateľ Vášho dieťaťa

     Keď som dával Anastasii otázku, akým spôsobom záhradka, hoci je vysadená špeciálnym spôsobom a je v kontakte s človekom, môže pôsobiť na výchovu detí, čakal som, že od nej budem počuť odpoveď podobnú tomu, že je treba vychovávať v deťoch lásku k prírode. Ale mýlil som sa. To, čo povedala, bolo ohromujúce jednoduchosťou argumentácie a zároveň hĺbkou filozofického zmyslu.
     "Príroda a rozum Vesmíru zariadili to, že každý nový človek sa rodí ako vládca, kráľ. Je podobný anjelovi - čistý a bezúhonný. Ešte otvorená šišinka prijíma ohromný prúd vesmírnej informácie: schopnosti každého novorodeného mu dovoľujú byť najmúdrejšou bytosťou vo vesmíre, podobnou Bohu. Stačí mu len trochu času na to, aby obdaroval svojich rodičov šťastím a slasťou. Tento čas, v priebehu ktorého si uvedomí podstatu stvorenia sveta a zmysel ľudskej existencie, trvá len deväť rokov a všetko, čo k tomu potrebuje, už existuje. Rodičia by nemali skresľovať prirodzené hodnoty, ale pretechnizovaný svet nedovoľuje toto urobiť. Čo vidí nemluvňa svojim prvým uvedomelým pohľadom - strop, kraj postieľky, nejaké handričky, steny, atribúty a hodnoty umelého sveta, stvoreného technickou spoločnosťou. A v tomto svete jeho matka, jej prsia. "Asi to tak má byť", pomyslí si novorodenec. Jeho usmievajúci sa rodičia mu ako klenot podávajú rinčiace a pískajúce predmety - hračky. Prečo? Ono dlho bude trieskať a pískať, než pochopí ich zmysel. Potom tí istí usmievajúci sa rodičia ho budú zväzovať nejakými handrami - je mu nepohodlne. Bude sa snažiť vyslobodiť, ale márne a jediný spôsob protestu je krik, protestný krik, rozhorčenie, prosba o pomoc. V tomto momente sa anjel a vládca stáva žobrákom, otrokom prosiacim o almužnu. Dieťaťu jeden za druhým prinášajú atribúty umelého sveta. Ako blaho - nová hračka, nové šaty, šišlajú na neho, tým sa mimovoľnej k nemu chovajú ako k nedokonalej bytosti. A dokonca na školách, kde ako si myslíte, prebieha vyučovanie, mu opäť vykladajú o hodnotách umelého sveta. Do deviatich rokov len ľahko pripomínajú existenciu prírody, ako dodatok k niečomu inému, umelo vyrobenému, čo považujú za dôležitejšie. A väčšina ľudí do posledného dňa nie je schopná pochopiť pravdu. Zdalo by sa, že jednoduchá otázka: "V čom je zmysel života?" - stále zostáva nevyriešená.
     A on - ten zmysel života - je v pravde, radosti a láske. Deväťročné dieťa vychované prírodným spôsobom má viac možností v chápaní vesmíru, než vedecké ústavy vášho sveta."
     "Stop, Anastasia. Zrejme myslíš chápanie prírody, pokiaľ jeho život bude prebiehať tak ako tvoj. V tomto môžem s tebou súhlasiť. Ale veď súčasný človek je nútený, či je to dobre alebo zle - to je už iná otázka, ale je nútený žiť presne v našom pretechnizovanom svete, ako ho ty nazývaš. Bude poznať prírodu, ctiť si ju, ale v niečom inom bude úplným diletantom. Sú tu ešte vedy, ako matematika, fyzika, chémia, je proste potrebné chápanie života, jeho spoločenských javov."
     "Toto všetko je pre človeka, ktorý včas poznal podstatu vesmíru, proste maličkosť. Pokiaľ sa mu bude chcieť a bude považovať za nutné prejaviť sa v oblasti nejakej vedy, potom ľahko prevýši ostatných."
     "Prečo tak zrazu?"
     "Človek pretechnizovaného sveta nevynašiel ešte nič také, čo neexistuje v prírode."
     "Dobre, súhlasím, ale ty si mi sľúbila povedať, ako je možné vychovávať dieťa v našich podmienkach a rozvíjať jeho schopnosti. Len o tom hovor zrozumiteľne, ukáž to na konkrétnych príkladoch."
     "Pokúsim sa," odpovedala Anastasia, "už som modelovala také situácie a pokúsila som sa napovedať jednej rodine, čo sa má robiť, lenže oni nijako nemôžu pochopiť kľúčový moment a položiť svojmu dieťaťu otázku... Rodičia prichádzajú so svojím trojročným dieťaťom na chalupu a vezú so sebou jeho obľúbené hračky. Toto sa nemá robiť. Je možné ho zaujať a upútať inou a viac zaujímavou prácou, než je nezmyselná a navyše škodlivá komunikácia s ručne stvorenými predmetmi. Najprv ho poproste, aby vám pomohlo, len to urobte úplne seriózne, bez šišlania, pretože vám skutočne pomôže. Pri vysadzovaní ho poproste, aby podržalo semienka pripravené na siatie alebo uhrabalo záhonček alebo nech samo položí semienko do pripravenej jamky. Pritom mu hovorte, čo robíte, napríklad je to možné takto:
     "Položíme semienko do pôdy a zasypeme ho zeminou. Keď slniečko bude svietiť a nahreje pôdu, semienku bude teplo a začne rásť, bude chcieť uvidieť slniečko a vykukne zo zeme zelený klíček, takýto." Pritom je treba ukázať nejakú bylinku. "Pokiaľ sa to klíčku bude páčiť, vyrastie a bude väčší a väčší a môže sa premeniť na takýto stom alebo menší. A ešte chcem, aby ten strom nám zrodil chutné plody a ty ich budeš jesť, ak budeš mať chuť.
     Zakaždým, keď prichádzate s dieťaťom na chalupu, alebo sa ráno prebudí, najprv mu ponúknite pozrieť sa, či sa objavil klíček. Pokiaľ uvidíte, že sa ukázal výhonok, zaradujte sa. Keď vysádzate sadenice, je nutné tiež vysvetliť dieťaťu, čo robíte. Pokiaľ vysádzate sadenice paradajok, nech vám podáva po jednej rastlinke. Ak ju nechtiac zlomí, vezmite do rúk zlomenú sadenicu a povedzte:
     "Myslím, že táto nebude žiť a nezrodí nám plod, pretože je porušená, ale skúsme to."
     A zároveň so všetkými zasaďte aspoň jednu zlomenú. Za niekoľko dní, keď opäť prídete s dieťaťom k záhonu s už upevnenými paradajkami, ukážte mu aj zlomenú uvädnutú rastlinku a pripomeňte dieťaťu to, že sa zlomila pri vysádzaní. Pri tom nehovorte s dieťaťom, ako by ste ho poučovali. Hovorte s ním ako rovný s rovným. Vo vašom vedomí sa má uložiť, že vás v niektorých veciach prevyšuje, napríklad čistotou úmyslov. Ono je anjel. Ak sa vám podarí toto pochopiť, budete môcť jednať naďalej už intuitívne a skutočne vedľa vás bude človekom, ktorý vás urobí šťastným.
     Keď budete spať pod hviezdnatým nebom, vezmite so sebou aj dieťa, položte ho vedľa seba, nech sa tiež pozrie na nebo plné hviezd, ale v žiadnom prípade nevysvetľujte názov planét, ani to, ako rozumiete ich pôvodu a predurčeniu, pretože to sami neviete a dogmy, ktoré existujú vo vašom mozgu budú len odvádzať dieťa od pravdy. Jeho podvedomie pozná pravdu a ona prejde do jeho vedomia sama. Vy len môžete povedať, že sa vám páči dívať sa na svietiace hviezdy a spýtajte sa dieťaťa, ktorá hviezda sa mu páči najviac. Vôbec je veľmi dôležité vedieť dávať dieťaťu otázky. Budúci rok je treba ponúknuť dieťaťu mať vlastný záhonček, dať možnosť odzdobiť ho, robiť na ňom všetko, čo bude chcieť. V žiadnom prípade násilne nenútiť robiť na ňom niečo alebo opravovať to, čo dieťa urobí. Možno sa ho len opýtať, čo chce. Pomôcť je možné len vtedy, keď sa spýtate a dieťa súhlasí pracovať spoločne s vami. Keď budete vysievať obilniny, dovoľte mu hodiť semená na záhon vlastnou rukou."
     "Dobre," poznamenal som "Skutočne tak dieťa prejaví záujem o rastlinný svet a môže sa stať dobrým agronómom, ale odkiaľ sa u neho objavia znalosti v iných oblastiach?"
     "Akože odkiaľ? Nie je to záležitosť len toho, čo bude vedieť a chcieť, ako a čo rastie. Najdôležitejšie je to, že začne myslieť, analyzovať a v jeho mozgu sa prebudia bunky, ktoré budú pracovať po celý život. Práve ony ho urobia rozumnejším, talentovanejším v porovnaní s tými, u koho tieto bunky spia. Čo sa týka vášho bytia, toho čomu hovoríte pokrok, dieťa sa môže ukázať neprekonateľné v akejkoľvek oblasti a čistota úmyslov, väčšia než u iných, urobí ho najviac šťastným. Kontakt nadviazaný s jeho planétami mu dá možnosť prijímať stále novú a novú informáciu, vymieňať si ju. To všetko bude prijímať jeho podvedomie a predávať vedomiu vo forme nových a nových myšlienok, vynálezov. Navonok bude dieťa obyčajným človekom, ale vnútorne... Vy takým hovoríte géniovia."

     (z prvej knihy vybrala a preložila Izolda, 2004)


 V čom tkvie otcovská misia

     "Vo svojich listoch sa mnohí čitatelia pýtajú na výchovu detí, žiadajú ma, aby som sa všetko dozvedel o systéme výchovy detí a popísal ho v budúcej knihe. A čo mám popísať? Nie je žiadny systém, všetko je naopak. Vy tu máte nejaký antisystém. Čitateľ sa môže napríklad spýtať, čo v takej situácii majú robiť otcovia?"
     "Definoval si to veľmi presne - antisystém, tak ho popíš."
     "Koho to zaujíma. Ľudia hľadajú rozumné knižky, v ktorých sa hovorí, čo je treba robiť s dieťaťom, keď má mesiac, potom dva a tak ďalej. V ktorých sa všetko rozpisuje po hodinách. Knižky, ktoré ponúkajú spôsob výživy, systém výchovy podľa veku. A tu sa plne podporujú vrtochy dieťaťa. Všetko sa mu dovolí."
     "Povedz mi, Vladimír, aký by podľa teba mal byť náš syn, až vyrastie?"
     "Ako to - aký? Samozrejme, že šťastný, normálny, úspešný človek."
     "A je veľa šťastných ľudí medzi tvojimi známymi?"
     "Šťastných? No, úplne šťastných možno nie je veľa. Každému sa niečo nedarí. Buď majú nedostatok peňazí alebo nedorozumenie v rodine alebo sa ich chytajú rôzne choroby. Ale ja by som chcel, aby sa môj syn vyhol rôznym nepríjemnostiam."
     "Popremýšľaj, ako sa im vyhne, keď ho vedome vtlačíš do systému, podľa ktorého sa vychovávali všetci? Popremýšľaj, možno že je v tom nejaká zákonitosť, že všetci rodičia chcú vidieť svoje deti šťastnými, a ony vyrastajú a sú ako všetci. Nie veľmi šťastné."
     "Zákonitosť? V čom je? Pokiaľ vieš, tak mi to povedz."
     "Poď, popremýšľame spoločne, v čom."
     "Veď o tom premýšľajú ľudia dávno. Premýšľajú odborníci, rôzni vedci. Práve preto vynašli rôzne systémy výchovy, rozpísané po hodinách, aby prišli na čo najviac optimálny systém."
     "Dívaj sa okolo pozornejšie, Vladimír. Rastú strom, tráva a kvety. Ako je možné dopredu rozpísať po dňoch a hodinách čas ich kropenia? Veď nebudeš zalievať kvetiny, keď ich omýva voda z neba len preto, že niekto umne predpísal deň a čas zalievania."
     "No, toto je príliš. To nie je príklad výchovy detí, ale nejaká hlúposť. Toto sa v živote nemôže stať."
     "Ale deje sa to skoro vždy. Nech zvolíš akýkoľvek systém. Bude to len systém. Vždy smerovaný na odtrhnutie srdca od duše ešte malinkého človeka a na jeho podriadenie systému. Aby vyrástol ako všetci, vhodný pre systém. A tak to trvá veky, aby ľudská duša nedosiahla pochopenie. Aby človeku nebola daná možnosť otvoriť celú svoju krásu, s dušou danou Bohom. Jemu! Vládcovi celého vesmíru."
     "Počkaj, zastav, hovor na mňa kľudne a normálne. Čo je treba preto, aby to tak bolo? No, aby rástli deti, ako to hovoríš, so slobodnou dušou? Aby boli vládcovia vesmíru, šťastní, ako to chcel Boh?"
     "Je treba im neprekážať a vo svojich myšlienkach ich vidieť takými, akými ich chcel vidieť Boh. Usilovanie všetkých Síl svetla je nasmerované na to, aby každému narodenému bolo dané všetko to najlepšie. A povinnosťou rodičov je nezatieňovať tvoriace svetlo premúdrelosťou strojených dogiem. Od vekov sa na zemi diskutuje, ktorý zo systémov je múdrejší. Ale popremýšľaj sám, Vladimír. Dohadovanie je možné tam, kde je zakrytá pravda. V bezúspešných dohadovaniach sa dá nekonečne diskutovať, kde sú v miestnosti zavreté dvere. Ale stačí ich otvoriť a všetkým bude jasné a niet o čom diskutovať, keď každý bude môcť vidieť pravdu."
     "Ale kto nakoniec otvorí tie dvere?"
     "Sú otvorené. Teraz je treba len otvoriť oči svojej duše, uvidieť, pochopiť."
     "Čo pochopiť?"
     Aj keby som vyložil to, čo povedala Anastasia o výchove detí, tak by to zrejme bolo úplným protikladom toho, čo sa u nás deje v tejto oblasti dnes. Už som hovoril, že celý ich starý rod, Anastasiin tiež, sa chová k novorodenému dieťaťu ako k Bohu alebo čistému anjelovi. U nich sa považuje za neprípustné prerušiť myšlienkový proces dieťaťa. Deduško a pradeduško mohli dlho pozorovať, ako si malinká Anastasia so záujmom prehliadala chrobáčika alebo kvetinu, o niečom premýšľala. Snažili sa ju nevyrušovať svojou prítomnosťou. Komunikovať začínajú len vtedy, keď si ich dieťa všimne a bude chcieť komunikovať. Anastasia tvrdila, že v okamihu, keď si malinký Vladimír prezerá niečo v tráve, spoznáva nielen chrobáčiky, ale i celý vesmír. Podľa nej je chrobáčik dokonalejší mechanizmus než akýkoľvek ručne vytvorený, a obzvlášť primitívna stavebnica. Dieťa, ktoré má možnosť komunikovať s týmito dokonalými živými mechanizmami, sa samo stáva viac dokonalé, než pri komunikácii s mŕtvymi, neživými predmetmi.
     A navyše, ako tvrdí, každá bylinka, chrobáčik sú vo vzájomnej súvislosti s vesmírom a neskoršie pomáhajú pochopiť podstatu vesmíru, svoje miesto v ňom a svoje predurčenie. Umelo vytvorené predmety nemajú také spojenie a nesprávne stanovujú prioritu hodnôt v mozgu dieťaťa.
     Na poznámku, že podmienky, v ktorých bola vychovávaná ona a teraz aj náš syn, sa veľmi líšia od tých, v ktorých musíme vychovávať deti nášho civilizovaného veta, odpovedala nasledovne:
     "Ešte keď, ako sa zdá, bezmocné dieťa, je v lone svojej matky, tým skôr, keď sa objaví na svete, tak jasajú vesmírne Svetlé sily. Jasajú v rozochvenej nádeji, že opäť prichodiaci, bezúhonný človek, podobný Bohu, bude dobrým vládcom a zosilí na Zemi svetlo Lásky. Vesmír cez chrobáčika, strom, bylinku alebo zviera je pripravený byť mu dobrou pestúnkou. Navonok ešte malinkému človeku - veľkému stvoreniu Stvoriteľa. V návale svetlého nadšenia bol Stvoriteľom stvorený človek. Pre neho bol stvorený zemský raj. Nikto a nič nemá tú vládu nad vyšším stvorením Stvoriteľa. Jeho vzplanutie Lásky a svetlého nadšenia už je v každom okamihu, zrodenom na svet. Zo všetkých bytostí nezmerného priestoru len jedna má možnosť ovplyvňovať jeho osud, stáť medzi Bohom, rajom a šťastnou hviezdou."
     "Takže existuje na svete bytosť, ktorá je silnejšia než Boh?"
     "Na svete nie je nič silnejšieho než Božie nadšenie. Ale je bytosť, ktorá sa mu podobá svojou silou a je schopná postaviť sa medzi Boha - nežnejšieho vychovávateľa, a anjelovi podobné dieťa - človeka."
     "Kto to je, ako sa volá?"
     "Tá bytosť je človek-rodič."
     "Čo?... Ako sa môže toto stať, aby rodičia svojmu dieťaťu priali nešťastie?"
     "Všetci prajú šťastie. Ale zabudli cestu k nemu. A preto s ušľachtilými zámermi konajú násilie."
     "Môžeš aspoň nejako svoje tvrdenie dokázať?"
     "Hovoril si o rôznych výchovných systémoch. Premýšľaj, sú rôzne. Ale pravda je jedna. Už len toto hovorí, že mnohé z nich povedú nás nesprávnou cestou."
     "Ako rozlíšiť, či je to správny systém alebo nie?"
     "Pozri sa na život otvorenou dušou. Očisti svoju myseľ od márnej pominuteľnosti, potom uvidíš svet, Stvoriteľa vesmíru a seba."

     ... "Dobre. Keď sa chceš presvedčiť, tak si spomeň na obrazy zo svojho detstva."
     "Ale to je ťažké. Nie každý si môže spomenúť na svoje detstvo."
     "A prečo? Či to nie je tým, že vo snahe šetriť pocity, pamäť odsekáva to bezúspešné a prázdne a snaží sa vymazať vštiepenú beznádejnosť? Snaží sa vymazať aj to, ako si sa v matkinom lone trápil a cítil pozemské strasti spôsobené prežitkami svojej matky. Chceš, aby som ti pomohla spomínať ďalej?"
     "No pomôž. Čo bolo ďalej a odišlo z mojej pamäte?"
     "A ďalej si nechceš spomenúť na to, ako si ty, vládca vesmíru, bezmocne ležal v postieľke. Pevne zabalený, akoby spútaný, a miesto teba s úsmevom rozhodovali, kedy máš jesť a kedy máš spať. Chcel si to premyslieť, pochopiť. Ale dosť často ťa s výskaním hádzali ku stropu. "Prečo?" nestíhal si to pochopiť. Trochu si vyrástol a uvidel okolo seba množstvo vecí, nemých a bezduchých, ale nebolo možné na ne siahnuť. Mohol si sa dotknúť len tej, ktorú ti dali. A zmierený si sa snažil pochopiť, v čom tkvie dokonalosť podanej hračky-tretky. V absurdnom primitíve si nemohol nájsť to, čo ani nebolo a nemohlo v ňom byť. Nevzdával si sa a pokračoval si v hľadaní, siahal si na to ručičkou a snažil si do toho zahryznúť, ale márne. To vysvetlenie si nenašiel. A vtedy po prvýkrát ustúpil ten, kto bol zrodený byť vládcom vesmíru. Súhlasil s tým, že nič nemôže riešiť. Bol si zradený tými, kto ťa zrodili, a sám seba si zradil tiež."
     "Hovoríš o udalostiach môjho života. Čo som sa niečím líšil od ostatných detí?"
     "Hovorím presne o tebe. A o tebe, kto ma počuje v daný okamih."


 Systém

     ..."Čo je hlavné?"
     "Hlavný je vzťah k dieťaťu. Myšlienky produkované okolo neho. Uver mi, pochop. Porodiť Krista môže tá matka, ktorá uverí, že dokáže porodiť Krista. A pokiaľ vzťah rodičov k dieťaťu bude ako vzťah ku Kristovi alebo Mohamedovi, tak touto myšlienkou sa bude riadiť tiež dieťa. A usilovať o to stať sa presne takým. Ten, kto dokáže pochopiť, pocítiť dielo Stvoriteľa, pochopiť jeho zmysel a predurčenie, ten bude môcť pre svoje dieťa vytvoriť svet radosti a šťastia."
     "Ale ako to pocítiť? Musí to byť nejako postupne. Je tu potrebná nejaká metóda."
     "Len srdcom je možné pocítiť, len srdce je schopné pochopiť."
     "No a konkrétnejšie."
     "Konkrétnejšie si už napísal, keď si hovoril o záhradkároch a nevšimol si si to sám. Prečo strácať slová nadarmo? Keď nie je otvorené srdce a duša, tak sa slová premenia v sotva poznateľný vetrík..."


 Kto si, Anastasia?

     ..."Vladimír, tu je môj priestor, Stvoriteľov výtvor v odvekej forme. Moja pramaminka, maminka, moji otcovia svojou láskou tu poláskali každú bylinku. Každý majestátny céder si pamätá ich pohľady a teplo ich rúk. Semienka všetkých rastlín na jar sa premenia v klíčky a v každom semienku, ktoré sa spojí so zemou, je celá informácia vesmíru a informácia o tom, že uvidí blahodarné svetlo, že sa premení v klíček. Snaží sa mu pomôcť aj slniečko, aj k človeku sa tiahne klíček, za ešte väčším svetlom než od slniečka, za blahodarným ľudským svetlom. Tak všetko stvoril Stvoriteľ. Vymyslel to tak preto, aby človek s ním mohol tvoriť ďalej. Moji rodičia zachránili dielo Stvoriteľa, je tu Priestor Lásky, mne darovaný mojimi rodičmi. Čo na svete môže byť svätejšie než dielo Stvoriteľa, rodičov a živá Láska, ktorá zaplňuje priestor? Toto má urobiť každý človek-rodič. Darovať svojmu dieťaťu prekrásny Priestor Lásky, ako materské lono. Len v tomto priestore bude môcť byť šťastné ich dieťa, ich budúcnosť. Darujem nášmu synovu sväté miesto, Priestor Lásky."
     "To mu daruješ ty, ak kde je môj Priestor Lásky? Čo ja mu môžem darovať?"
     "U mnohých ľudí je narušená spojitosť postupnosti, ale niť nie je pretrhnutá. Niť spojujúca so Stvoriteľom všetkých naraz a každého zvlášť. Je len treba, aby každý pochopil, pocítil, potom každý nájde silu aj svetlo. Vladimír, rozšír Priestor Lásky. Vytvor ho v tom svete, kde teraz žiješ. Pre nášho syna, pre všetky deti na zemi, premeň celú zem v Priestor Lásky."
     "Nechápem. Čo odo mňa chceš? Aby som menil celý svet?"
     "Áno, toto chcem!"
     "A aby sa všetci mali radi, nebola vojna, zločinnosť a aby bol čistý vzduch, voda?"
     "Nech je to tak po celej zemi."
     "A len vtedy budem považovaný za skutočného otca, že som synovi niečo dal?"
     "Len vtedy sa staneš otcom, ktorého si bude vážiť syn."
     "A inak ma ctiť nebude?"
     "Za čo, Vladimír, za aké činy si chceš zaslúžiť úctu syna?"
     "Za tie, za ktoré všetky deti sveta uctievajú svojich otcov. Otcovia im dávajú život."
     "Aký život? Kde a v čom nachádza svoje radosti dieťa, ktoré prichádza na svet? A prečo vo svete, darovanom otcom, je toľko nešťastia? V tomto nešťastí má žiť znovu narodený a rodičia si myslia, že s tým nemajú nič spoločného, takto my žijeme a čakáme na úctu a divíme sa, keď ju nedostávame. Ver mi, Vladimír, máloktorí otcovia sú skutočne uctievaní svojimi deťmi. Práve preto, sotva dospejú, opúšťajú deti svojich rodičov a zabúdajú na nich, čím ich intuitívne obviňujú a sami opakujú ich omyl. Vladimír, ak si chceš zaslúžiť úctu syna, tak budeš musieť urobiť svet šťastnejším."

     (z tretej knihy vybrala a preložila Izolda, 2005)


Podľa obrazu a podoby

     "Vladimír, nie je možné nájsť jediný systém na výchovu detí už len preto, že najskôr by si každý sám mal odpovedať na otázku, koho sa snaží vychovať vo svojom dieťati."
     "No, ako "koho"? Človeka, samozrejme, šťastného a rozumného."
     "V tom prípade je treba najskôr sám byť taký. A pokiaľ si sám nedokázal byť šťastný, tak musíš vedieť, čo ti v tom zabránilo.
     Veľmi sa mi chce hovoriť o šťastných deťoch. Ich výchova, Vladimír, je výchova seba samého. Projekt, ktorý teraz všetci spoločne kreslíme, tomu napomôže. Je ti známe, ako sa teraz rodia deti, poznajú to aj všetci ostatní. To, čo predchádza narodeniu, ľudia podceňujú a nedodávajú svojim deťom mnoho aspektov bytia, vlastných jedine človeku, čim vedome rodia mrzákov."
     "Mrzákov? Myslíš bez rúk alebo bez nôh, alebo chorých poliomyelitídou?"
     "Narodený človek môže byť mrzákom nielen navonok. Telo navonok môže vyzerať normálne. Ale človek má druhé "Ja", a každý by mal mať úplný komplex všetkých energií. Rozum, city, myšlienky a mnoho ďalšieho. Ale viac než polovicu všetkých detí, dokonca aj podľa dnešných veľmi znížených meradiel, vaša medicína teraz považuje za menejcenné. Keď sa budeš chcieť o tom presvedčiť, tak sa informuj, koľko máte škôl pre debilné deti. Takými ich uznala vaša medicína.
     Ale porovnávajúc ich len s tými deťmi, ktoré považujú za relatívne normálne. A keby doktori uvideli, aký môže byť rozum a vnútorné komplexy ľudských energií v ideále, tak medzi všetkými deťmi, narodenými na zemi, len jednotlivci by sa považovali za normálnych."
     "Ale prečo sa všetky deti rodia, ako hovoríš, nie celkom plnohodnotné?"
     "Technokratický svet sa snaží nedopustiť, aby sa u narodeného človeka tri hlavné body spojili v jedno. Technokracia sa snaží, aby sa pretrhli nite s božským Rozumom. A nite sa pretrhávajú pred narodením dieťaťa. A toto spojenie potom človek hľadá, putuje svetom, a nenachádza."
     "Aké hlavné body? Aké nite s rozumom? Nič som nepochopil."
     "Vladimír, veď človek sa z veľkej časti formuje ešte pred narodením na svet. A jeho výchova má prebiehať v spojení s celým vesmírom. To, čo použil Boh, tvoriac Svoje prekrásne diela, nemal by ignorovať Jeho syn. Rodičia majú poskytnúť svojmu stvoreniu tri hlavné body, tri prvé aspekty bytia.
     Tu je prvý bod narodenia človeka, hovorí sa mu rodičovská myseľ. Hovorí sa o tom v Biblii a v Koráne: "Na počiatku bolo Slovo", ale je možné povedať presnejšie: "Na počiatku bola myseľ." Nech si pripomenie každý, kto sa teraz nazýva rodičom, kedy a ako v myšlienkach zamýšľal svoje dieťa. Čo mu predurčoval? Aký svet stvoril pre svoj výtvor?"
     "Myslím si, Anastasia, že väčšina veľmi nepremýšľa do okamihu, kým žena neotehotnie. Len tak, jednoducho spolu spia. Stáva sa, že i bez toho, aby sa vzali. A ženia sa, keď už priateľka otehotnie. Pretože nie je jasné, či vôbec otehotnie. A keď nie je jasné, či vôbec bude dieťa, tak ani nemá zmysel dopredu premýšľať."
     "Áno, bohužiaľ tak sa to javí. Väčšina ľudí je počatých pre telesné potešenie. Ale človek, podoba a obraz Boha, by sa nemal objavovať na svete ako dôsledok potešenia. Predstav si inú situáciu.
     On a ona, v láske jeden k druhému a s myšlienkami na svoje budúce prekrásne stvorenie, budujú nový dom. A predstavujú si, ako na tom mieste bude šťastný ich syn alebo dcéra. Ako ich dieťa začuje prvý zvuk - dýchanie matky a spev vtákov, Božích tvorov. Potom si predstavia, ako si ich dospelé dieťa bude chcieť odpočinúť po namáhavej ceste a príde do rodičovskej záhrady, posadí sa v tieni cédra. Posadí sa v tieni stromu, ktorý na rodnej zemi zasadili rodičovské ruky v láske k nemu a s myšlienkami naňho.
     Zasadením rodového stromu budúci rodičia určia prvý bod a privolajú pomoc planét pri budúcom stvorení. Je dôležitý! Je potrebný! A najviac vlastný Bohu! Je potvrdením toho, že budeš tvoriť podobné Jemu! Jemu, veľkému Tvorcovi!
     A ON sa bude radovať z uvedomelosti Svojho syna a Svojej dcéry. Počiatkom všetkého je myšlienka. Uver mi, prosím, Vladimír. Prúdy všetkých kozmických energií sa ocitnú v tomto bode, kde sa v láske spoja myšlienky dvoch, kde dvaja pomýšľajú na prekrásne stvorenie.
     Druhý bod, alebo skôr aspekt ľudského bytia, sa zrodí a rozsvieti na nebi novú hviezdu, keď na tom mieste, na ktorom budujú rajský, živý dom pre svoje budúce dieťa, v láske a s myšlienkami na prekrásne stvorenie, dve telá splynú vjedno.
     Potom sa má na tom mieste žena, ktorá počala dieťa, zdržovať deväť mesiacov. A je lepšie, aby týmito mesiacmi boli kvitnutie jari, ľubovôňa leta a ovocie jesene. Kde ju nič nebude vyrušovať, okrem radosti a príjemných pocitov. Kde len zvuky Božích výtvorov obklopujú ženu, v ktorej už žije prekrásne stvorenie. Žije a cíti sebou celý vesmír. Budúca matka by mala vidieť hviezdy. A darovať mu v myšlienkach všetky hviezdy a všetky planéty, svojmu prekrásnemu dieťaťu. Toto všetko matka ľahko môže urobiť, všetko pre ňu bude zvládnuteľné. A všetko neochvejne bude nasledovať myšlienku matky. A vesmír bude verný sluha prekrásnemu výtvoru dvoch v láske.
     A tretí bod alebo nový aspekt sa zrodí vtedy, keď sa pôrod uskutoční na tom mieste, na ktorom bolo počaté dieťa. A otec má byť pri tom. Potom nad tromi vznesie veniec náš veľký milujúci Otec."
     "To je neuveriteľné! Neviem prečo, ale tvoje slová, Anastasia, mi celkom vyrazili dych. Vieš, predstavil som si miesto, o ktorom hovoríš. A tak som si ho predstavil!.. Že sa mi zachcelo opäť sa narodiť, na takom mieste. Aby som mal teraz možnosť prísť tam a odpočinúť si v prekrásnej záhrade, ktorú vysadili otec a matka. Posadiť sa pod košatým stromom, ktorý pred mojím narodením bol zasadený pre mňa. Kde som bol počatý a kde som sa narodil. Kde sa záhradou prechádzala matka, mysliac na mňa, ešte neobjaveného na svete."
     "Také miesto by ťa uvítalo s veľkou radosťou, Vladimír. Keby si mal choré telo, tak by ho vyliečilo. Keby bola chorá duša, tak by vyliečilo dušu. A tiež by nakŕmilo, napojilo teba, unaveného. Objalo by ťa kľudným spánkom a zobudilo radostným úsvitom.
     Ale rovnako tak, ako väčšina ľudí, dnes žijúcich na zemi, také miesto nemáš. Neexistuje tvoja vlasť, kde by sa spojili vjedno tri aspekty bytia."
     "Ale prečo to všetko máme tak neusporiadané? Prečo matky ďalej rodia napol debilné deti? Kto ma pripravil o toto miesto? Kto oň pripravil všetkých ostatných?"
     "Vladimír, možno že odpovieš sám, kto nestvoril toto miesto pre tvoju dcéru Polinu?"
     "Čo? Chceš povedať, že som vinný tým... Že ho nemá moja dcéra ?"


Kto je vinný?

     "No, ja som nevedel, že sa to dá urobiť tak skvelo. Ech, škoda, že nejde vrátiť život späť a všetko napraviť."
     "Prečo vracať? Život ide ďalej a všetkým je dané každým okamihom tvoriť krásny obraz života."
     "Život ide ďalej, samozrejme, lenže aký je úžitok, napríklad, zo starých ľudí. Teraz čakajú, aby im deti pomáhali, a deti samé sú bez práce. A navyše, ako ich budeš vychovávať, keď už sú dospelé?"
     "Aj dospelým deťom je možné dať božskú výchovu."
     "Ale ako?"
     "Vieš, bolo by dobré, keby sa starí ľudia ospravedlnili svojim deťom. Úprimne sa ospravedlnili za to, že im nedokázali poskytnúť svet bez trápení. Za špinavú vodu a znečistený vzduch.
     A nech starnúcou rukou začnú budovať skutočný a živý dom pre svoje dospelé deti. Len čo sa u nich zrodí podobná myšlienka, predĺžia sa ich dni života. A keď sa starí ľudia dotknú rukami svojej vlasti, uver mi, Vladimír, vrátia sa k nim deti. A aj keď sa im nepodarí vypestovať "dom" úplne, tak ich deti budú môcť pochovať v ich vlasti, čím im pomôžu sa znova zrodiť."

     (zo štvrtej knihy vybrala a preložila Izolda, 2005)