"... Ty zrejme ovládaš nejakú hypnózu. Nie, ešte niečo horšieho, ty si vedma a hotovo."
     "Nikdy nič zlé nikomu nerobím ani nemôžem urobiť. Som - Človek! Keď ťa znepokojujú pozemské statky a peniaze, tak trochu vydrž, všetko sa ti vráti. Cítim sa byť voči tebe vinná, keďže som po tebe tak zatúžila, že ti nejakú dobu bude ťažko, ale vtedy som nič lepšieho nevymyslela. Keďže ty nechápeš logiku, je treba ťa donucovať za pomoci životných okolností tvojho sveta."
     "No prosím," nevydržal som, "tak predsa "donucovať"." Takže to predsa robíš a chceš vyzerať ako obyčajný človek."
      "Som - Človek, žena!" Anastázia sa vzrušovala, bolo to vidieť podža toho, ako vykríkla:"Iba som chcela a chcem len to dobré a svetlé. Chcem, aby si sa očistil, preto som vymyslela vtedy tvoju cestu po svätých miestach a knihu. ONI to prijali a s nimi vždy temné sily bojujú, ale v tom najdôležitejšom nevíťazia."

     (z prvej knihy vybrala p. Košútová a preložil Admin, 2004)

     "... Stále mám ten pocit, že si nejaká bytosť"
     "Nech som bytosť, ale predsa aj ty si bytosť."
     "Nie, nie som. Nikto ma tak v listoch, ktoré som dostal nepomenoval. Hoci mi niekedy v listoch čitatelia nadávajú, nikto nepochybuje, že som človek."
      "Prosím ťa, pochop, Vladimír, ja som žena a som tiež človek."
     "Hovoríš, že si tiež človek, ale nechceš urobiť jednoduchú vec. Nechceš žiť tak, ako žijú ostatní ľudia. Celý svet. Všetci chcú mať byt, nábytok, auto - ty nechceš. Za knihu som začal dostávať peniaze, čoskoro ich bude viac. Poď, kúpime byt, nábytok a auto, pôjdeme spoločne na sväté miesta, aj syna zoberieme so sebou. Naša civilizácia obnovuje chrámy a kláštory a aj v iných krajinách je veža svätých miest, historických pamiatok. A ty tu nemáš nič, žiadne svätyne, čo ťa tu drží? O čo by si prišla?"
     "Vladimir, tu je môj priestor, Stvoritežov výtvor v odvekej forme. Moja pramama, mama, moji otcovia svojou láskou sa tu starali o každú bylinku. Každý majestátny céder si pamätá ich pohžady a teplo ich rúk. Semienka všetkých rastlín sa na jar premenia v klíčky a v každom semiačku, ktoré sa spojí so zemou, je celá informácia vesmíru a informácia o tom, že uvidí blahodarné svetlo, ktoré sa premení v klíčok. Snaží sa mu pomôcť slniečko, a k človeku sa tiahne klíčok za ešte väčším svetlom než od slniečka, za blahodarným ľudským svetlom. Tak všetko stvoril Stvoritež. Vymyslel to tak preto, aby človek s Ním mohol tvoriť ďalej. Moji rodičia zachránili dielo Stvoriteža, je tu Priestor Lásky, mne darovaný mojimi rodičmi. Čo na svete môže byť svätejšie než dielo Stvoriteža, rodičov a živá Láska, ktorá zaplňuje tento priestor? To by mal urobiť každý človek - rodič. Darovať svojmu dieťaťu preskrásny Priestor Lásky, ako materské lono. Iba v tomto priestore bude môcť byť šťastné ich dieťa - ich budúcnosť. Ja darujem nášmu synovi sväté miesto, Priestor Lásky."

     (z tretej knihy vybrala p. Košútová a preložil Admin, 2004)

      "No, napríklad, akej si národnosti, Anastázia, ty a tvoji príbuzní, akej ste viery? Alebo nemáte národnosť?"
     "Máme," odpovedala Anastázia a vstala, "ale ak teraz poviem to slovo, znekľudní všetko temné a zakričí strachom. Potom sa pokúsi vrhnúť celú svoju moc bezo zvyšku nielen na mňa, ale pokúsi sa bodnúť aj teba. Dokážeš vydržať, pokiaž si nevšimneš ich úsilia a odovzdáš svoju mysež prekrásnej skutočnosti. Ale pokiaž sa budeš považovať za bezbranného pred zlom, zober späť svoju otázku a do pravej chvíle na ňu zabudni."
     Anastázia stála predo mnou so spustenými rukami. Pozrel som sa na ňu zospodu a mimovožne som si všimol, ako má hrdé, prekrásne a hrdé držanie tela. Jej láskavý a pýtajúci sa pohžad čakal na odpoveď. Nepochyboval som, že slovo, ktoré povie, skutočne dokáže vyvolať nejakú neobyčajnú reakciu. Napochyboval som preto, že za roky známosti s ňou som sa neraz presvedčil o búrlivej reakcii mnohých ľudí na jej slova. A preto som tiež nepochyboval o možnom nebezpečenstve, ale odpovedal som:
     "Nebojím sa. Aj keď som presvedčený, že všetko sa stane, ako hovoríš. Možno, že to dokážem vydržať, ale veď predsa nie som sám..... Máme syna. Nechcem, aby mu niečo hrozilo."
     A zrazu sa k Anastázii priblížil náš syn. Asi ticho stál niekde obďaleč, počúval náš rozhovor a neprekážal. Ale keď sa začalo hovoriť o ňom, pravdepodobne uznal za vhodné sa objaviť.
     Voloďa zobral do svojich ručičiek Anastáziu ruku, pritisol sa tvárou k nej, zdvihol hlavičku a povedal:
     "Anastázia-mamička, odpovedz na oteckovu otázku. Ubránim sa sám."
     "Áno, asi si silný a každým dňom budeš ešte silnejší," pohladila Anastázia detskú hlavičku. Zdvihla svoju hlavu, pozrela sa mi priamo do očí a jasnejšie než obyčajne, prenášajúc hlásky, ako by sa mi po prvýkrát predstavovala, povedala:
      "Som Ved-rus-sa, Vladimír."
     Slovo povedané Anastáziou skutočne vyvolalo v mojom vnútri akýsi neobyčajný pocit: akoby celým mojim telom prebehol príjemný teplý slabý elektrický prúd, ktorý niečo oznamoval každej bunke môjho tela. Aj v okolitom priestore, ako sa mi zdalo, sa stalo niečo neobyčajné. Samotné slovo mi nič nehovorilo, ale z akéhosi dôvodu som vstal, keď som ho počul. Stál som, ako by som na niečo vzpomínal.
     A opäť, už radostne, hovoril Voloďa:
     "Si, mamička-Anastázia, krásavica Vedrussa a ja som Vedruss.
     Potom sa pozrel na mňa s radostným úsmevom a povedal:
     "Si môj otec. Si, ako ja, Vedruss, ibaže spiaci.

     (zo šiestej knihy vybrala a preložila p. Košútová, 2004)

     "Tvoj národ, Anastázia, vymrel? Presnejšie, zostalo z neho len málo ľudí? A kde predtým sídlil?
     "Náš národ nevymrel, Vladimír, on zaspal. Náš národ šťastne bdel na území, ktoré je teraz vymedzené hranicami takých štátov ako Rusko, Ukrajina, Belorusko, Anglicko, Nemecko, Francúzsko, India, Čína a mnoho ďažších vežkých a malých štátov.
     Celkom nedávno, len pred piatimi tisíckami rokov, v reálnom svete ešte šťastne bdel náš národ na teritóriu od Stredozemného a Čierneho mora k najsevernejším šírkam.
     Sme Ázijčania, Európania, Rusi a tí, ktorí sa nedávno nazvali Američanmi - v skutočnosti ľudia-bohovia z jednej vedrusskej civilizácie.
     Na našej planéte bola doba života, ktorá sa nazývala Védická. Vo Védickej dobe svojho života ľudstvo na Zemi dosiahlo úrovne zmyslových poznatkov, ktoré mu dávali možnosť tvoriť energetické obrazy spoločnou myšlienkou. A ľudstvo uskutočnilo prechod do nového obdobia svojho života - Obrazného.
     Pomocou energetických obrazov, tvorených spoločnou myšlienkou, dostávalo ľudstvo možnosť tvorenia vo vesmíre. Mohlo by na iných planétach budovať život, podobný zemskému, keby prechádzajúc Obrazným obdobím, neurobilo žiadnu chybu.
     Ale v dobe Obraznosti, ktorá trvala deväť tisíc pozemských rokov, sa vždy urobila chyba v tvorení jedného alebo viacerých obrazov, keď na Zemi v ľudskej spoločnosti zostávali ľudia s nedostatočnou čistotou úmyslov, kultúrou citov a myšlienok. Ona zakrývala možnosť tvorenia vo vesmírnych priestoroch a previedla človeka k Okultizmu.
     Okultné obdobie života ľudstva trvá len jeden tisíc rokov. Začína sa intenzívnou degradáciou ľudského vedomia. V dôsledku degradácie vedomia, nedostatočná čistota úmyslov pri vysokej úrovni vedomostí a možností vždy priviedlo ľudstvo k planetárnej katastrofe.
     Tak sa to opakovalo viackrát v priebehu miliárd pozemských rokov.
     Teraz je na Zemi Okultné obdobie života ľudstva. A, ako vždy, malo dôjsť k planetárnej katastrofe. Malo, ale jej lehota už prešla. Koniec Okultného tisícročia sa skončil. Teraz je potrebné, aby každý človek pochopil predurčenie, svoju podstatu a kde sa stala chyba. Pomáhajúc jeden druhému, v myšlienkach prejst celú cestu historie späť, nájsť chybu a vtedy nastane éra šťastného života na Zemi. Taká, ktorá v dejinách planéty ešte nebola. Vesmír na ňu čaká so zatajených dychom a vežkou nádejou.
     Zatiaž ešte žijú, prevládajúc nad ostatnými, temné sily a horúčkovite sa snažia vládnuť ľudskému rozumu. Ale prvýkrát si nevšimli, ako nezvyčajne sa zachovali Vedrussovia ešte pred piatimi tisíckami rokov.
     Keď skresleným vedomím na Zemi bol zrodený obraz, ktorý chcel vládnuť všetkým ľuďom, začala medzi ľuďmi prvá vojna. A ľudia, hnaní obrazom, začali zabíjať jeden druhého. Tak na Zemi bolo mnohokrát pred planetárnou katastrofou. Ale tentoraz...
     Prvýkrát do bitiek na nemateriálnej úrovni nevstúpila civilizácia Vedrussov.
     Na vežkých i malých územiach, odpájajúc časť vedomia a pocitov, Vedrussovia zaspávali. Človek na Zemi ako by ďalej žil predošlým životom: rodili sa deti, stavali sa obydlia, plnili sa nariadenia útočníkov. Zdalo sa, že sa Vedrussovia pokorili temnému, ale v tomto bolo veľké tajomstvo: nepokorení a uspávajúci Vedrussovia zostávali žiť na všetkých úrovniach bytia. A šťastná civilizácia spí až do dnešného dňa a bude spať, pokiaľ nespiaci nenájde chybu v obraznom tvorení. Tú chybu, ktorá priviedla pozemskú civilizáciu k dnešnému dňu.
     Keď sa chyba určí s absolútnou presnosťou, slová nespiaceho človeka môžu počuť aj tí spiaci a začnú jeden druhého prebúdzať zo sna."

     (zo šiestej knihy vybrala a preložila p. Brutovská, 2004)