Anastasia.sk - 1. Kniha (Anastasia)

zvoľte si knihu: 1 2 3 4 5 6 7 8·1 8·2

Anastasia

1. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho

Kapitoly
O autorovi
Zvoniaci céder
Stretnutie
Zviera alebo človek?
Kto sú to oni?
Lesná spálňa
Anastasiino ráno
Anastasiin lúč
Koncert v tajge
Kto zapaľuje novú hviezdu
Jej milovaní záhradkári
Semienko - lekár
Koho pichajú včely
Ahoj, ráno!
Večerné procedúry
On sám všetko pripraví
Spánok pod svojou hviezdou

Kapitoly
Pomocník a vychovávateľ vášho dieťaťa
Lesné gymnázium
Všímanie si človeka
Lietajúci tanier? Nič mimoriadne
Mozog - superpočítač
"V ňom bol život a život bol svetlom ľudí"
Je potrebné zmeniť rebríček hodnôt
Smrteľný hriech
Dotyk raja
Kto vychová syna?
Po čase
Zvláštne dievča
Chrobáčikovia
Túžby - tvorenie budúcnosti
Cez úsek času temných síl
Silní ľudia
Kto si, Anastasia?

Knihu "V. Megre - Anastasia" v češtine vydalo v r. 2000 ZVONÍCÍ CEDRY.

Stretnutie

     Nič som nikomu nevysvetľoval a nariadil som zastaviť loď neďaleko od toho miesta, kde som sa vlani stretol so starčekmi. Sám som sa dostal na motorovom člne do dedinky. Kapitánovi lode som prikázal pokračovať v plavbe podľa komerčného plánu cesty.
     Mal som nádej za pomoci miestnych obyvateľov nájsť starčekov, uvidieť na vlastné oči Zvoniaci céder a prejednať spôsob jeho dodávky na loď. Pripútal som loď. Mal som v úmysle ísť k najbližšiemu domu, ale uvidel som osamelú ženu, stojacu na svahu, tak som šiel za ňou. Bola oblečená do starej vatovanej vesty a dlhej sukne, obutá do vysokých gumových galoší, v ktorých chodí mnoho obyvateľov ďalekého Severu na jeseň a na jar. Na hlave mala šatku, ktorá úplne prikrývala čelo a krk. Bolo ťažké odhadnúť, aká je stará. Pozdravil som ju a povedal o dvoch starčekoch, s ktorými som sa vlani stretol.
     „S tebou, Vladimír, vlani hovoril môj dedko a pradedko," odpovedala žena.
     Bol som prekvapený: hlas mala mladý s veľmi výraznou dikciou, hneď mi tykala a ešte k tomu vedela moje meno. Nemohol som si spomenúť na mená starčekov a vôbec či sme sa zoznamovali. Pomyslel som si: najskôr áno, keď pozná moje meno. Rozhodol som sa jej tiež tykať a spýtal sa:
     „Ako sa voláš?"
     „Anastasia," odpovedala žena a podala mi ruku dlaňou dole, akoby na pobozkanie.
     Toto gesto dedinčanky vo vatovanej veste a galošiach, stojacej na opustenom brehu, ktorá sa snažila správať ako dáma, ma rozosmialo. Stisol som jej ruku. Samozrejme, že som nebozkal. Anastasia sa v rozpakoch usmiala a ponúkla mi ísť s ňou do tajgy tam, kde žije jej rodina.
     „Je treba prejsť dvadsaťpäť kilometrov. Nebojíš sa?"
     „Je to diaľka, samozrejme. A Zvoniaci céder mi ukázať môžeš?"
     „Áno."
     „Ty o ňom všetko vieš, povieš mi to?"
     „Poviem to, čo viem."
     „V tom prípade poďme."
     Cestou Anastasia rozprávala, že ich rodina z generácie na generáciu žije v cédrovom lese podľa slov ich praotcov v priebehu tisícok rokov. S ľuďmi našej civilizačnej spoločnosti sa bezprostredne kontaktujú veľmi zriedka. Tieto kontakty sa nekonajú v mieste ich bydliska, ale v rôznych dedinkách, kde sa vydávajú za lovcov alebo obyvateľov iných dediniek. Sama Anastasia bola vo dvoch mestách: v Tomsku a v Moskve. Zakaždým jeden deň. Nezostávala ani cez noc. Chcela sa iba pozrieť, či sa nemýli v predstavách o spôsobe života ľudí v meste. Za predané jahody a sušené hríby dostala oblečenie a peniaze na cestu. Pas jej požičala nejaká miestna dedinčanka.
     Nápad dedka a pradedka rozdať mnohým ľuďom liečivý céder Anastasia neschválila. Na otázku: "Prečo?" - odpovedala, že jeho kúsky sa rozídu ako medzi dobrých, tak i medzi zlých ľudí a najskôr vo väčšine prípadov sa ich zmocnia negatívne indivíduá, čo koniec koncov prinesie viac zlého než dobra. Dôležité, podľa nej, je pomáhať dobrým ľuďom, ktorí povedú spoločnosť ku svetlu, a nie do slepej uličky. Pokiaľ budeš pomáhať všetkým, rovnováha dobra a zla zostane rovnaká, alebo sa zhorší.
     Po stretnutí so starčekmi som prebral vedeckopopulárnu literatúru, rad historických a vedeckých prác, v ktorých sa hovorilo o neuveriteľných účinkoch cédru. Teraz som sa snažil preniknúť do toho, čo rozprávala Anastasia o spôsobe života ľudí z cédrových miest, a premýšľal som, čomu sa toto podobá?
     Zrovnával som ich s rodinou Lykových, veľmi známou z publikácií V. Peškova, taktiež dosť rokov žijúcich v tajge. O tom sa písalo v "Komsomolskej pravde" pod titulkom "Slepá ulička v tajge". Mal som dojem, že Lykoví dobre poznali prírodu, ale boli zaostalí, čo sa týka vedy a porozumenia dnešnému životu v civilizácii. Tu - úplne iná situácia. Anastasia vytvárala dojem človeka, ktorý sa prekrásne vyzná v našom živote a ešte v niečom, čomu som príliš nerozumel. Ona slobodne uvažovala o našom mestskom živote, poznala ho.
     Zašli sme asi na päť kilometrov do lesa, keď vyzliekla vestu, šatku, dlhú sukňu a položila ich do diery v strome. Ostala len v krátkych, ľahkých šatoch. To, čo som uvidel, ma zarazilo. Keby som veril v zázraky, tak by som to kvalifikoval k radu prevtelení. Predo mnou zrazu stála veľmi mladá žena s dlhými zlatožltými vlasmi a nádhernou postavou. Jej krása bola neobyčajná. Ťažko sa dalo predstaviť si, kto z víťaziek najprestížnejších konkurzov krásy by mohol súperiť s ňou zovňajškom, a ako som potom zistil, i intelektom. Všetko dohromady v nej bolo lákavé a čarovné.
     „Si unavený?"- spýtala sa. "Chceš si odpočinúť?" Sadli sme si priamo na trávu, a tak som si mohol prehliadnuť jej tvár: žiadna kozmetika, správne rysy, pestovaná pleť, ktorá sa vôbec nepodobá vetrom ošľahaným tváram sibírskeho vidieka, veľké, dobré šedomodré oči a usmievavé pery. Bola oblečená do ľahkých krátkych šiat, ktoré sa podobali nočnej košeli, ale mal som pocit, že jej nebola zima, i keď vonku nebolo viac než 12-15 stupňov. Rozhodol som sa najesť. Vytiahol som z tašky chlebíčky, placatku s koňakom, ponúkol som Anastasii, aby sa napila, ale ona odmietla. Po dobu jedenia Anastasia ležala na tráve, ako by sa odovzdala milujúcim lúčom slnka. Tie sa odrážali v nahor otočených dlaniach zlatožltým svetlom. Bola napol nahá. Táto žena bola prekrásna.
     Pozeral som sa na ňu a premýšľal: "Prečo ženy po celú dobu neustále odhaľujú buď nohy, prsia alebo všetko naraz pomocou dekoltu a mini? Či nie preto, aby povedali všetkým: pozeraj sa, ako som krásna, otvorená a prístupná. A čo ostáva mužovi: klásť odpor telesným vášniam, a tým ponižovať ženu svojou nepozornosťou, alebo jej preukázať pozornosť a porušiť Boží zákon?" Spýtal som sa jej, ako to, že sa nebojí byť sama v lese? "Tu sa nemám čoho báť," odpovedala Anastasia. "Zaujímavé, ako by si sa bránila pri stretnutí sa dvoma-tromi mužmi, geológmi alebo poľovníkmi?"
     Ona neodpovedala, iba sa usmiala. Pomyslel som si: ako sa táto mladá kráska, bezmedzne príťažlivá, nikoho a ničoho nebojí? Za to, čo prebehlo potom, sa do dneška hanbím. Objal som ju okolo ramien a pritiahol k sebe. Ona sa moc nebránila, i keď v jej pružnom tele bola cítiť nemalá sila. Ale nič som s ňou urobiť nemohol. Posledné, na čo spomínam, pred tým než som stratil vedomie, boli jej slová: "Nie, ukľudni sa." A ešte predtým si spomínam, ako som zrazu pocítil neskutočný strach. Strach nepochopiteľný, ako býva v detstve, keď si doma sám a niečoho sa bojíš. Keď som prišiel k sebe, ona kľačala predo mnou na kolenách. Jedna jej ruka ležala na mojich prsiach, druhou mávala niekomu hore a na strany. Usmievala sa, ale nie na mňa, ale na niekoho, kto nás neviditeľne obklopoval, a ukazovala, že sa s ňou nič zlého neodohráva. Anastasia sa mi pozrela do očí.
     „Ukľudni sa, všetko skončilo."
     Ale čo to bolo?" spýtal som sa.
     „Harmónia neprijala tvoje zaobchádzanie so mnou. Vzniknuté prianie v tebe. Časom to pochopíš sám."
     „K čomu je tu nejaká harmónia? Však si sa začala brániť ty sama."
     „Ja som to taktiež neprijala. Bolo mi nepríjemne."
     Zdvihol som sa a pritiahol k sebe tašku.
     „Pozrite sa na ňu." Neprijala. Nepríjemne... "Však vy ženy robíte všetko, aby ste nás vzrušili. Obnažujete svoje nohy, vystavujete prsia, chodíte na vysokých podpätkoch. Je vám nepohodlne, ale chodíte, krútite rôznymi vnadami, a keď niečo ... "Och, ja to nepotrebujem, nie som taká." Prečo sa teda krútite? Licomerky! Prečo si zložila vrchné oblečenie? Však nie je horúco. Potom si sa rozvalila, zmĺkla a ešte sa tak usmievala ..."
     „V oblečení je mi nepohodlne. Ja sa obliekam, keď vychádzam z lesa k ľuďom. Aby som vyzerala ako všetci. Na slniečko som ľahla, aby som si odpočinula a neprekážala, pokiaľ si jedol."
     „Chcela si nevyrušovať... Ale vyrušila si."
     „Samozrejme, každá žena chce, aby si ju všimli muži, ale nie len nohy a prsia. Chce, aby ju neobišiel ten jediný, ktorému sa podarí uvidieť viac."
     „Ale tu nikto iný mimo neprechádzal! A čo viac sa tu má vidieť, keď v prvom rade sú odhalené nohy? Vy ženy ste nejaké nelogické."
     „Bohužiaľ, vyzerá to tak ... Možno, už pôjdeme, Vladimír? Už si sa najedol? Odpočinul?"
     Mojou hlavou prebleskla myšlienka: stojí za to pokračovať v ceste s takou filozofkou? Ale povedal som:
     „Dobre, poďme."

     (vybral a preložil p. Jekkel, 2004)