Anastasia.sk - 3. Kniha (Priestor Lásky)

zvoľte si knihu: 1 2 3 4 5 6 7 8·1 8·2

Priestor Lásky

3. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho

Kapitoly
Ďalší pútnik
Peniaze na hlúposť?
Nepozvaná návšteva
Zvuky vesmíru
Duch pramamičky
Svetlé sily
Prepadnutie
Čo je to peklo
Kedy slová menia osud
Vytvor si svoje štastie
Kto sme
Mutanti vytvorení ľuďmi
Ahoj, domov
Nové ráno ako nový život

Kapitoly
Syn
V čom tkvie otcove poslanie
Vták pre poznanie duše
Systém
Uveďte do reality videnie šťastia
Akademik Ščetinin
S čím mám súhlasiť? Čomu mám veriť?
O kontaktoroch
Máme všetci ísť do lesa?
O centrách Anastasia
Oživte Šambalu
O tvoriteľskej činnosti
Kto si Anastasia?

Knihu "V. Megre - Prostor Lásky" v češtine vydalo v r. 2002 ZVONÍCÍ CEDRY.

Ďalší pútnik

     To je ona. Znova je predo mnou veľká Sibírska rieka Ob. Dostal som sa do tejto severnej osady, kde končilo pravidelné dopravné spojenie a stojím na brehu. Kvôli väčšej vzdialenosti od miesta z ktorého sa dalo dostať peši cez tajgu na Anastasiinu lúku, bolo nevyhnutné si najať loďku alebo čln. Pri jednom z mnohých člnov stojacích na brehu, traja muži pripravovali rybárske náradie. Pozdravil som ich a povedal, že dobre zaplatím tomu, kto ma dovezie na určené miesto.
     „Týmto sa u nás zaoberá Jegorič. Za dopravu berie pol milióna," odpovedal jeden z mužov.
     Hneď ma znepokojila informácia o tom, že sa už niekto cieľavedome zaoberá dopravou ľudí k malej sibírskej dedinke, zabudnutej uprostred tajgy, ktorá je iba dvadsaťpäť kilometrov od Anastasiinej luky. A k tomu ešte chce takú premrštenú cenu. To znamená, že sú záujemcovia. Dopyt určuje ponuku aj cenu. Na severe nie je zvykom vyjednávať, a tak som sa spýtal:
     „Ako mám najsť toho Jegoryča?"
     „Niekde v osade. Najskôr pri obchode. Tu, pri jeho člne sa hrajú deti a je s nimi aj Jegoryčov vnuk, Vasiatka. Popros ho, on tam zabehne."
     Len čo som ho pozdravil, Vasiatka asi dvanásťročný bystrý chlapec rýchle na mňa vypálil.
     „Potrebujete ísť? K Anastasii? Okamžite zavolám deda." Bez toho aby čakal na odpoveď, skokom bežal do osady. Pochopil som: odpoveď nepotrebuje. Zrejme všetci neznámi majú podľa Vasiatka jeden cieľ.
     Posadil som sa na brehu rieky, a čakal. Z dlhej chvíle som sa díval na vodu a rozmýšľal. Od brehu k brehu je tu zrejme kilometer. Uprostred tajgy, ktorej kraj nie je vidieť ani z lietadla, počas storočí, vážne tečie rieka. Čo uniesla do minulosti? Čo všetko si dodnes pamätá, voda Obu? Možno že si pamätá, ako Jermak, Sibírsky dobyvateľ bol pritlačený k brehu, sám s mečom v ruke odrážal útoky a do vody zo smrteľnej rany tiekla krv, potom voda odniesla jeho bezmocné telo... Čo dosiahol Jermak? Možno, že jeho skutky sa podobajú na činy dnešných vydieračov? Dať odpoveď môže iba rieka.
     Môžu byť pre ňu významnejšie nájazdy Džingischánovho vojska? V minulosti jeho horda bola považována za mocnú. V novosibirskej oblasti je okres s názvom Hordinskoje a v ňom dedinka Čingis. Možno že si voda pamätá ako ustupovali Džingischánove hordy s lupom, ako spútali mladú Sibiranku, a mocný vezír ju prosil vášnivými rečami aj zamilovaným pohľadom aby s ním odišla z vlastnej vôle. Mlčala Sibiranka. Odišlo celé jeho vojsko a on jej stále čosi hovoril, o lásku prosil. Potom ju vyložil na chrbát koňa spolu s truhlou zlata, vyskočil do sedla a na vernom klusákovi zamieril k brehu Obu, zachraňujúc sa pred prenasledovateľmi. Doháňali ho. Vezír im hádzal zlato, a keď bola truhla prázdna, strhal zo seba cennosti, ktoré dostal za pokorenie rôznych krajín a hádzal ich na trávu, pod nohy svojim prenasledovateľom, no Sibiranku nepustil. Kôň, pokrytý penou ich priniesol k brehu rieky. Zviazanú dievčinu posadil do loďky, a skočil za ňou. No kým stihol loďku odstrčiť od brehu, zasiahla ho strela.
     Loďku unášal prúd. Vezír, zasiahnutý strelou ležal na korme a už si nevšímal tri člny s prenasledovateľmi, ktoré boli stále bližšie. S láskou sa díval na dievčinu, sediacu pokojne, mlčky, a sám mlčal, pretože už nemal silu hovoriť. Sibiranka sa na neho chvíľu pozerala, potom vzhliadla na približujúcich sa, trochu sa pousmiala, strhla si z rúk putá, a hodila ich vody. Uchopila veslá, mladá Sibiranka…A nedokázali vojenské člny dohnať loďku so Sibirankou a zraneným vezírom.
     Na aké miesto, v akú dobú ich odniesla rieka? A čo teraz, v tento okamih o nás unáša v pamäti svojej kalná voda rieky? Teraz stojí na brehoch Obu, pri prameňoch, veľké mesto, Novosibirsk. Cítiš jeho rozmery a veľkosť ty, rieka? Nakoniec, je mi jasné čo môžeš povedať - má mnoho hnusných stok, a predtým živá riečna voda sa teraz už nedá piť. A čo máme robiť, kam máme liať odpad z továrni? Veď my sa vyvíjame, na rozdiel od našich predkov. Teraz je u nás mnoho vedcov, mnoho vedeckých ústavov v okolí Novosibirska. Keď do teba nebudeme liať špinu, zadusíme sa sami, aj tak sa nám ťažko dýcha v tomto meste, a v niektorých častiach to zapácha neznámo čím. Pokús sa to všetko pochopiť, rieka. Veď vieš, akú techniku teraz máme, po tvojej vode už neplávajú nehlučné člny, ale dieslové lode. Aj moja tiež plávala po tvojich vodách.
     Zaujímalo by ma, či si na mňa rieka pamätá? Ako som sa plavil na najväčšej osobnej lodi v našej paroplavbe. Nebola nová, pravdaže, jej dizlové motory a vrtuľa pri plnej pare tak rachotili, že v bare nebolo možné počuť hudbu.
     Čo je významné pre rieku a čo si chráni vo svojej pamäti? Vtedy som sledoval jej brehy z vysokej paluby svojej lode, z okien baru za zvukov piesni a romancí Malinina:

Chcel som vojsť do mesta na bielom koni,
Krčmárka sa na mňa usmiala,
Na moste, zrejme ju mlynár pohľadom schladil,
Ostal som na noc s krčmárkou.

     Ľudia na brehoch sa zdali vtedy malí a bezvýznamní. Teraz som uprostred nich. Myslel som na to, ako presvedčiť Anastasiu aby mi nekládla prekážky v kontakte so synom. Celý život som sníval o synovi. Predstavoval som si, ako sa budem s ním, s maličkým hrať. Potom ho vychovávať. Keď vyrastie, stane sa mojím dobrým pomocníkom. Budeme spolu podnikať. Teraz syna mám. Aj keď nie je so mnou, aj tak je príjemné si uvedomovať že je na zemi taká blízka milá bytosť. Pred odchodom som s veľkým potešením nakúpil pre svojho chlapca plno prepotrebných detských vecí. Nakúpiť som nakúpil, ale či sa mi to podarí aj odovzdať, to je otázka. Keby sa môj syn narodil normálnej žene, nie je dôležite či dedinskej alebo mestskej, všetko by bolo jasné a jednoduché. Každej žene by bolo príjemné, že otec sa zaujíma o dieťa, stará sa o jeho zabezpečenie všetkým nevyhnutným, zúčastňuje sa na výchove. Keď to nechcú robiť dobrovoľne , mnohé ženy žiadajú alimenty. No Anastasia - tajomná pustovníčka má vlastný pohľad na život, vlastné chápanie hodnôt. Ešte pred narodením syna mi povedala: Žiadne materiálne statky v tvojom chápaní nepotrebuje. Bude mať všetko od vekov. Budeš chcieť priniesť malému nejakú nezmyselnú cetku, no on ju vôbec nepotrebuje. Ona je potrebná tebe, kvôli tvojmu sebauspokojeniu: Aký som dobrý a starostlivý.
     Je možné povedať to takto: Žiadne materiálne blaha nepotrebuje. A čo potom môže dať rodič novorodencovi? Obzvlášť otec? Vychovávať kojenca otcovsky je ešte skoro. Ako v tom prípade vyjadriť svoj vzťah k nemu? Svoju starostlivosť? Matka ho kojí, jej je ľahšie, a čo má robiť otec?
     V civilizovaných podmienkach môže pomáhať v hospodárstve, v domácnosti, zaoberať sa materiálnym zabezpečením rodiny. No Anastasia toto všetko nepotrebuje. Ona nič nemá, okrem tajomnej lúky. Jej hospodárstvo akoby samo seba zabezpečuje a ju vo všetkom obsluhuje, a to znamená, že jej dieťa tiež bude zabezpečovať keď uvidí, že patrí k nej. Zaujímalo by ma, za aké peniaze by sa také niečo dalo zaobstarať? Kúpiť päť hektárov zeme, alebo si ju dlhodobo prenajať, nie je v súčasnosti až také zložité, no ako, a za aké peniaze si kúpiť lásku a oddanosť vlčice, medvedice, chrobáčika, alebo orla? Hoci sama Anastasia nič nepotrebuje z výdobytkov našej civilizácie, ale prečo dieťa musí trpieť kvôli takémuto svetonázoru matky? Dokonca je pripravené o normálne hračky. Ona aj tu všetko vidí po svojom. Dieťa nepotrebuje nezmyselné cetky, škodia mu, odvádzajú od pravdy... - hovorí.
     Vyzerá to tak že jej výroky sú príliš prehnané, alebo úplná povera. Veď nie nadarmo ľudstvo vymyslelo pre deti toľko všelijakých hračiek. No aby som sa nepohádal s Anastasiou, nenakúpil som cetky, ale detskú stavebnicu s nápisom na krabici: Hra pre vývin intelektu detí. Kúpil som tiež jednorázové plienky, ktoré používa celý svet. Aj detskú výživu, ktorá ma proste fascinovala jednoduchosťou prípravy. Otvoríš krabicu, v nej hermetický uzavretý sáčok z vodotesnej fólie. Nožnicami nastrihneš sáčok, vysypeš z nej prášok do teplej vody, rozmiešaš, a je to hotové. Zmesi sú rôzne: pohánkové, ryžové, z obilnín.
     Na krabici je ešte napísané, že sú v ňom rôzne vitamínové doplnky. Pamätám si, že keď moja dcéra Polinka bola ešte malá, za výživou sme museli každý deň chodiť do takzvanej domácej kuchyne, a tu som kúpil krabicu s jedlom pre dieťa bez problémov. Dokonca nie je potrebné variť. Zriediť to vodou, a hotovo. Vedel som že Anastasia vodu nevarí, preto som najprv nekupoval mnoho, iba jednu krabicu. Skúsil som rozmiešať prášok vo vode izbovej teploty - podarilo sa. Ochutnal som to - chuť bola normálna, ale nevýrazná, málo soli, no pre deti je potrebné bez soli. Domnieval som sa, že proti tomuto prášku Anastasia nemôže mať žiadne argumenty. Je absurdné vzdať sa takéhoto pohodlia. Dokonca aj náš technokratický svet si bude musieť vážiť. Nevyrába len zbrane, ale myslí aj na deti. No najviac z toho čo Anastasia hovorila ma znepokojilo v prvom rade svojou nepochopiteľnosťou nasledujúce: Anastasia hovorila, že aby som sa mohol stretávať so synom, musím dosiahnuť určitú čistotu myšlienok, vnútorne sa očistiť. Nechápem iba to, čo konkrétne mám čistiť v sebe.
     Lepšie by som pochopil, keby mi povedala že je treba oholiť sa, nefajčiť pri dieťati, očistiť si oblečenie. No ona - o uvedomelosti, o vnútornom očistení. A kde sa predáva ta kefka, s ktorou sa možno vnútorne očistiť? Čo je zas takého špinavého vo mne? Nech nie som lepší ako ostatní, ale nie som ani horší. Keď každá žena začne podobné požiadavky predkladať mužom, tak sa bude musieť zostrojiť pre ľudstvo totálny očistec. Je to nezákonne. Viezol som Anastasii výpisky z občianskeho zákonníka, kde je povedané že jeden rodič nemá právo bezdôvodne odopierať druhému možnosť stýkať sa so svojím dieťaťom, dokonca, aj keď sú rozvedení. Aj keď naše zákony pre Anatasiu málo znamenajú, môže to byť silný argument. Veď zákony dodržuje väčšina ľudí. S Anastasiou by možno bolo treba pohovoriť trochu tvrdšie. Právo na dieťa by sme mali mať rovnaké. Predtým som mal v úmysle pohovoriť si s ňou tvrdšie. No teraz som zaváhal vo svojom predošlom rozhodnutí, pretože v mojom ruksaku, okrem všeličoho iného boli listy čitateľov. Nevzal som ich so sebou všetky, pretože ich prichádzalo mnoho, ani sa nezmestili do ruksaku. V mnohých listoch sa čitatelia s pochopením obracajú na Anastasiu. Nazývajú ju mesiášom, tajomnou vílou, bohyňou, venujú jej básne aj piesne. Niektorí s ňou hovoria ako s blízkym človekom. Tento prúd listov ma donútil dať si prácu, aby som pochopil svoje činy a výroky.
     A tak som sedel na brehu pri Jegoričovom člne asi tri hodiny. Blížil sa večer, keď som uvidel dvoch približujúcich sa mužov spolu s Jegoričovým vnukom. Prvý, starší asi šesťdesiatnik bol v celtovom plášti a v gumových čižmách, s načervenavou tvárou, zjavne podnapitý, pretože pri chôdzi sa zľahka potackával. Druhý bol mladší, asi tridsať ročný, dobre urastený. Keď prišli bližšie uvidel som:
     V tmavoryšavých vlasoch mladého Sibirana prekvitali šedivé pramienky. Keď sa priblížili ku mne, starší muž hneď povedal:
     „Vítaj pútnik! Chystáš sa k Anastasii? Dovezieme ťa. Päťstotisíc za prevoz a dve fľaše k tomu."
     Bolo mi jasné - nie som jediný kto sa chce dostať k Anastasii, preto aj cena je tak vysoká. Pre nich som len ďalší pútnik k bydlisku Anastasie. Ale predsa som sa spýtal:
     „Ako viete že potrebujem za nejakou Anastasiou, a nie iba do osady?"
     „Keď do osady, tak do osady, ale aj tak si priprav päťstotisíc. Keď ich nemáš, tak ťa neprevezieme."
     Jegorič nehovoril so mnou príliš priateľsky.
     Toľko peňazí berú za prevoz a sú takí neprívetiví, pomyslel som si. Prečo asi je to tak?
     Nemajúc na výber, súhlasil som. Jegorič namiesto toho, aby sa zaradoval peniazom a hlavne dvom fľašiam vodky, za ktorými poslal svojho mladšieho partnera, zachoval sa ku mne s ešte väčšou nevľúdnosťou. Posadil sa na kameň vedľa mňa a sám sebe bručí:
     „Do osady... do akej osady? Šesť domov ledva stojacích - celá osada. Veď nikomu nie je potrebná táto osada."
     „Často vozíte hostí k Anastasii? Je to dobrý biznis, táto doprava?" spýtal som sa Jegoryča, naväzujúc rozhovor a aby som zmäkčil jeho nepriazeň
     No Jegoryč odpovedal podráždene:
     „A kto ich sem zval? Prichádzajú ako hlupáci nezvaní. Nič ich nezastaví. Pozvala ich? Pozvala? Ona ich nepozvala! Jednému rozprávala o živote. Napísal knižku. Dobre. Píš si. Ale prečo prezrádzať miesto? My sme neprezrádzali. A on sa s ňou raz stretol - a o jej živote napísal, aj miesto prezradil. Dokonca ženy pochopili: nebude mať pokoj, keď ju vyzradí."
     „Znamená to, že ste čítali knižky o Anastasii?"
     „Knižky nečítam. Saška, môj partner, rád číta. A teba hneď do osady nedovezieme. Je to ďaleko. Motor na člne už zoslabol. Dôjdeme do rybárskej chatky - tam prenocujeme. Ráno ťa Saška dopraví ďalej, kým ja budem chytať ryby."
     „V poriadku," súhlasil som a pomyslel si: „Dobre že Jegoryč nevie že to ja som autor knižky o Anastasii."
     Saška, Jegoryčov partner, doniesol vodku. Potom uložili do loďky rybárske náčinie, keď Vasiatka, Jegoryčov vnuk nám skoro prekazil cestu. Začal prosiť Jegoryča o peniaze na nové rádio.
     „Už som pritiahol tyč pod anténu, vymyslel, ako ju postaviť", hovoril Vasiatka, „aj prívod k anténe už mám. Keď spojíš anténu s prijímačom, môžeš prijímať mnoho rôznych staníc."

     (vybral a preložil p. Kobulnický, 2005)