Anastasia.sk - 3. Kniha (Priestor Lásky)

zvoľte si knihu: 1 2 3 4 5 6 7 8·1 8·2

Priestor Lásky

3. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho

Kapitoly
Ďalší pútnik
Peniaze na hlúposť?
Nepozvaná návšteva
Zvuky vesmíru
Duch pramamičky
Svetlé sily
Prepadnutie
Čo je to peklo
Kedy slová menia osud
Vytvor si svoje štastie
Kto sme
Mutanti vytvorení ľuďmi
Ahoj, domov
Nové ráno ako nový život

Kapitoly
Syn
V čom tkvie otcove poslanie
Vták pre poznanie duše
Systém
Uveďte do reality videnie šťastia
Akademik Ščetinin
S čím mám súhlasiť? Čomu mám veriť?
O kontaktoroch
Máme všetci ísť do lesa?
O centrách Anastasia
Oživte Šambalu
O tvoriteľskej činnosti
Kto si Anastasia?

Knihu "V. Megre - Prostor Lásky" v češtine vydalo v r. 2002 ZVONÍCÍ CEDRY.

Kedy slová menia osud

     „Naša skupina sa spamätávala z prežitého. Nikto sa s nikým nerozprával. Stáli sme každý na svojom mieste a až po nejakej dobe sme sa začali rozhliadať na všetky strany, vnímajúci okolitý svet nejako inak, ako by sme ho videli po prvýkrát. Zrazu sme uvideli, ako sa k nám zo strany domčekov osady blíži skupina ich obyvateľov. Bolo ich málo, asi dvanásť ľudí zo šiestich domov. To bola celá osada – opustená sibírska osada. Samí starí ľudia. Boli medzi nimi aj úplne zoslabnutí. Jedna starenka, napoly ohnutá, pokulhávala, opierala sa o palicu, ale šla. Tí, ktorí dokázali ísť bez palice, niesli v rukách rôzne náradie, váhu, veslo. Bolo jasné, že idú brániť Anastasiu. Starí a zoslabnutí šli proti mladým, zdravým a ozbrojeným mužom. Šli bez strachu a pevne odhodlaní vystúpiť na záchranu Anastasie, nech pred nimi stál ktokoľvek. Ich odhodlanosť nám naháňala strach. Keď sa priblížili, starec v gumáčoch a s veslom v rukách, idúci kúsok vpredu, sa zastavil a skupinka za ním tiež. Ignorovali nás ako prázdne miesto.. Starec dôstojne pohladkal fúzy a, dívajúc sa na Anastasiu, úctivo preniesol: „Prajeme ti dobré zdravie, Anastasiječka."
     „Dobrý deň vám, dobrí ľudia," odpovedala Anastasia, pritisla ruku k hrudi a poklonila sa starcom.
     „Voda v rieke dnes rýchlo klesá," pokračoval starec, „leto je dnes suché."
     „Suché," odpovedala Anastasia, „ale ono začne pršať, naplní sa rieka, opäť získa svoju silu."
     Zatiaľčo takto hovorili, zo skupiny starých ľudí vyšla chudučké, bledé dievčatko asi šesť rokov staré. Mala na sebe starú bundičku, ušitú z nejakého väčšieho oblečenia, zašívané punčochy na chudučkých nožkách a staré topánočky. Potom som sa dozvedel, že sa volá Anička. Keď jej bolo pol roka, priviezla ju matka z mesta, chorú, s vrodenou srdečnou vadou, nechala ju starým rodičom a ani raz sa neukázala, vravia, že vraj robí maliarku niekde na stavbe. Anička sa priblížila k Anastasii, začala ju ťahať za sukňu a povedala: „Nakloň sa, teta Anastasia. Nakloň sa dole."
     Anastasia sa pozrela na dievčatko a sadla si pred ňu. Dievčatko rýchlo zoblieklo z hlavy svoju bielu šatku. Naslinila jej kraj a začala opatrne utierať už zaschnutú krv na Anastasiinom spánku. Snažila sa to utrieť veľmi starostlivo a vravela: „Stále sem neprichádzaš, teta Anastasia, posedieť na svojej kláde na brehu. Deduško vravel, že predtým si sem chodila častejšie. Sedela si na kláde, dívala si sa na rieku. Teraz sem nechodíš. Veľmi som ťa chcela vidieť. Chcem ti povedať jedno svoje tajomstvo. A ty stále nejdeš. Možno preto, že je kláda úplne stará. Prosila som deduška, prosila a pritiahol novú. Tam je, leží vedľa starej." Dievčatko vzalo Anastasiu za ruku a začalo ju ťahať k ležiacej kláde. Deduško na ňu vytesal sekerkou dve miestečká. Prehovorila som ho, aby si mohla, keď prídeš, posedieť vedľa teba."
     Anastasia splnila prosbu dievčatka a posadili sa vedľa seba na kláde. Nejakú dobu sedeli mlčky a nikoho si nevšímali. Ako by nikto okolo nebol. Ostatní tiež mlčali a nehybne stáli. Potom dievčatko začalo rozprávať: „Babička mi o tebe rozprávala. A keď zomrela, tak som o to prosila deduška. Keď mi o tebe rozpráva, tak premýšľam o svojom tajomstve. Deduško vraví, že keď som bola maličká, tak som mala choré srdiečko. Nepravidelne mi bilo. Raz začalo úplne nepravidelne tikať. Potom člnom priviezli tetu doktorku. Teta doktorka povedala: „Nič sa nedá urobiť s tak chorým srdičkom, nikoho nepočúvne. A onedlho zomrie." Deduško vravel, že si vtedy sedela na svojej starej kládi a dívala si sa na rieku. Potom si položila ruku na trávu vo dvore, ľahla si si vedľa mňa a položila svoju ruku na môj hrudníček, kde je počuť, ako tiká srdiečko. Tuto," a dievčatko pritisla svoju rúčku k ľavej časti jemnučkej hrudi. „Deduško vraví, že si, teta Anastasia, tiež ležala ako bezduchá, pretože tvoje srdce začalo tikať ako moje, ticho-ticho. Potom rýchlejšie a vyzvalo moje za sebou. Moje srdiečko poslúchlo tvoje a začali spoločne tikať, ako sa patrí. Deduško mi to rozprával. Povedal všetko správne? Správne, tata Anastasia?"
     „Áno, Anička. Deduško ti to vravel správne. Tvoje srdiečko teraz bude zdravé stále."
     „Takže tvoje srdiečko vyzvalo a moje ho poslúchlo? Poslúchlo, áno?"
     „Áno, Anička, tvoje srdiečko poslúchlo."
     „Teraz ti poviem svoje tajomstvo, tetuška Anastasia. Veľmi! Veľmi dôležité tajomstvo."
     „Povedz mi svoje tajomstvo, Anička."
     Anička sa zdvihla z klády, stála oproti Anastásii, pritisla jemnučké ruky ku hrudi. Potom zrazu padla na kolená pred Anastasiou a pridusený, chvejúci sa detský hlas preniesol: „Teta Anastasia, moja milá tetuška Anastasia. Popros svoje srdiečko! Popros! Nech tvoje srdiečko pozve srdiečko mojej mamičky. Nech ku mne príde moja mamička. Aspoň na jeden deň. Ku mne. Toto je moje tajomstvo. Nech tvoje srdiečko... "
     Od prílišného chvenia sa Anička zarazila v polke slova, zmĺkla a uprene sa dívala na Anastasiu. Prižmúrený Anastasiin pohľad zamieril do diaľky mimo malé, na kolenách kľačiace dievčatko. Potom sa pozrela na ňu, a konštatujúc faktom strašné pre dieťa, kľudne odpovedala: „Moje srdiečko, Anička, nebude môcť pozvať tvoju mamičku. Tvoja mamička je ďaleko v meste. Snažila sa nájsť šťastie, ale nenašla ho. Nemá svoj byt, nemá ani peniaze na darčeky pre teba. A bez darčekov ísť nechce. Je to pre ňu ťažké v meste. Ale keď niekedy príde, tak jej bude ešte horšie. Stretnutie s tebou pre ňu bude horúce a mučivé. Keď uvidí, ako si chorá a zle oblečená, tak život pre ňu bude strašnejší a ťažší. Keď uvidí, ako sa vo vašej osade rozpadávajú domčeky, aký je neporiadok v dome, kde žiješ. A bude to pre ňu ešte ťažšie, pretože už neverí na možnosť urobiť pre teba aspoň niečo dobré. Neverí, pretože si myslí, že už všetko prežila a že to je jej osud. Odovzdala sa beznádejnosti, ktorú si sama vymyslela."
     Malá Anička počúvala strašnú pravdu, jej telíčko sa klepalo. Zdalo sa, že je to neuveriteľná krutosť – povedať toto dieťaťu. Zdalo sa, že tu bola viac vhodná a potrebná lož. Pohladiť nešťastné dievčatko, sľúbiť skorý príchod matky. Šťastné stretnutie. Ale Anastasia konala inak. Vyložila bezbrannému, bezmocnému dieťaťu celú horúcu pravdu, nejakú dobu sa dívala, ako sa chveje jej telíčko a povedala:
     „Viem, Anička, že ju máš rada svoju mamu."
     „Mám... Mám ju rada. Mám rada svoju mamičku aj nešťastnú," odpovedal skoro plačúci hlas dievčatka.
     „Tak svoju mamičku sprav šťastnou. Len ty. Jediná na celom svete ju môžem spraviť šťastnou. Je to veľmi jednoduché. Staň sa zdravou a silnou, uč sa spievať. Budeš speváčkou. Tvoj nádherný a čistý hlas bude spievať spoločne s tvojou dušou. Tvoja mamička sa môže s tebou stretnúť za dvadsať rokov a keď ťa uvidí, tak bude šťastná. Ale tvoja mamička môže k tebe prísť aj budúce leto. Do tej doby musíš byť zdravá a silná. K je príchodu ju priprav šťastnú, vaše stretnutie bude šťastné."
     „Ale ja nikdy nebudem zdravá. Silná."
     „Prečo?"
     „Teta doktorka v bielom plášti to povedala babičke. Počula som, ako to povedala: „Dievčatko vždy bude slabé, pretože nebolo kojené." Som umelo vyživovaná. Mamička ma nemohla kojiť. V jej prsiach nebolo mlieko. A deti, keď sú malé, tak vždy pijú mlieko z pŕs svojich mamičiek. Videla som to, keď do osady prichádzala jedna teta s dieťatkom. Chodila som do toho domu, kam prichádzala. Veľmi som sa chcela pozrieť, ako maličké deti pijú mliečko z mamičkiných bradaviek. Snažila som sa sedieť ticho, ticho. Ale vždy ma vyháňali. Teta-matka vravela: „Čo sa tak pozerá, a ani nemrkne." Keď som sa dívala, tak som sa bála mrknúť, aby som niečo nevynechala."
     „Myslíš si, Anička, že sa teta-doktorka nezmýlila, keď povedala, že nikdy nebudeš silnou a zdravou?"
     „Ako sa mohla zmýliť? Je v bielom plášti. Všetci ju počúvajú, aj deduškovia aj babičky. Všetko vie. Vie aj to, že som umelo vyživovaná."
     „A prečo si sa chodila pozerať, ako sa kojí dieťa?"
     „Myslela som si, že keď uvidím, ako je dieťaťu dobre, keď sa krmí z mamičkiných bradaviek, že keď uvidím, ako je mu dobre, tak sa urobí lepšie aj mne."
     „Bude ti lepšie, Anička. Budeš zdravá a silná," prehovorila Anastasia. A začala rozopínať gombíky svojej blúzky a odhalila prsia.
     Anička, onemelá nečakanou situáciou, dívala sa na obnažené Anastasiine prsia ako očarovaná. Na končekoch bradaviek vystúpili maličké kvapky materského mlieka.
     „Mliečko... Mamičkine mliečko. Tetuška Anastasia, tiež kojíš malé dieťatko? Si tiež mama?"
     „Týmto mliekom kŕmim svojho maličkého synčeka."
     Kvapky mlieka sa stále zväčšovali. Jedna sa zachvela vo vetre. Potom vetrík strhol kvapku z Anastasiinho prsa... Slabučké telíčko Aničky sa ako oceľová pružina bleskovo vrhlo za kvapkou. Chytila ju. Padajúc na zem, natiahla svoje dlane a chytila malú kvapku materského mlieka. Chytila ju priamo pri zemi. Doniesla dlane ku svojej tvári, prezerala mokrý fliačik. Potom natiahla ruky k Anastasii.
     „Tu máš. Chytila som ju. Tu je. Nerozlialo sa mlieko pre tvojho synčeka."
     „Zachránila si kvapku, Anička. Teraz je tvoja."
     „Moja?"
     „Áno. Len tvoja."
     Anička doniesla dlane ku perám a dotkla sa mokrého fliačika. Dlho ich držala pri tvári so zavretými očami. Potom spustila ruky, pozrela sa na Anastasiu a preplnená v´dačnosťou zašepkala:
     „Ďakujem!"
     „Poď ku mne, Anička."
     Anastasia vzala dievčatko okolo ramien. Pohladkala ju po vlasoch, potom ju vzala na kolená, naklonila ako kojenca ku svojim prsiam a ticho zaspievala. Aničkine pery sa ocitli pri bradavke Anastasiinho prsa, v polospánku začala hltavo sať Anastasiine prso preplnené mliekom. Podľa diktafónu sa zobudila za deväť minút. Zdvihla hlavu a vyskočila s Anastasiiných kolien.
     „Ja ... Oj! Čo som to urobila? Vypila som mlieko tvojho synčeka."
     „Nerob si starosti, Anička. Jemu to stačí. Vypila si len z jedného prsa a v druhom ešte zostalo. Stačí mu to. Môj synček môže jesť aj peľ z kvetín. Keď ho bude potrebovať. A ty si teraz dostala všetko k tomu, aby si sa nebála byť silná, zdravá a šťastná. Teraz si vezmi svoje šťastie zo života, z každého jeho dňa."
     „Budem silná a zdravá. Budem premýšľať, ako mám privítať mamičku, aby si nerobila starosti, keď ma uvidí, ale aby sa veľmi tešila. Ale spievať nedokážem. Predtým sme spievali s babičkou. Babička zomrela. Stále o to žiadam deduška, ale nespieva. Len keď vypije vodku, tak mi zaspieva a ja mu pomáham. Ale pre neho je spievanie ťažké, má chrapľavý hlas. Skúšala som to spoločne s rádiom, lenže tam spievajú neznámymi slovami. "
     „Skús, Anička, zatiaľ spievať bez slov. Napodobňuj hlas vtáčikov, keď ich budeš počuť, vody, keď zurčí, šuštenie listov na stromoch a hlas vetra, keď je silný a fičí vo vetvách. Trávička ma tiež mnoho zvukov. Budeš počuť okolo seba veľa čistých zvukov, keď budeš chcieť počuť. Skús ich svojim hlasom napodobňovať. Budú ti najlepšími učiteľmi. A ja už pôjdem, Anička, zbohom. Musím ísť."
     Anastasia vstala z klady. Anička zostala sedieť, načúvala okolitému svetu zvukov. Anastasia sa priblížila k mladému ochráncovi, ktorý na ňu strieľal. Stále bol bledý a triasli sa mu ruky. Jeho pištoľ sa váľala na zemi vedľa neho. Anastasia mu povedala:
     „Nedávajte si to za vinu, netrýznite svoju dušu. Nezúčastnila sa vašich činov. To je inštinkt. Naučili ste sa nepremýšľať o situácii a chrániť to, čo vám nariadili. Preto sa aj vypracoval inštinkt. Nie je to dobre, keď víťazí nad všetkým, čo je v človeku. Keď je inštinkt hlavný, tak nie je hlavný človek. Popremýšľajte, možno je lepšie sa vrátiť k sebe – k človeku."
     Vďaka kľudnej intonácii v Anastasiinom hlase sa ochráncove ruky prestáli triasť, zmizla bledosť tváre. A keď prestala rozprávať, tak sčervenel až po uši.
     Potom sa Anastasia rozlúčila s ľuďmi s osady a šla smerom k tajge. Dlho sme sa mlčky dívali za odchádzajúcou Anastasiou. A zrazu sme začuli neobyčajne čistý detský hlas. Anička, sediaca na klade, spievala nejakú starodávnu pieseň, zrejme od babičky. A ako spievala! Jej čistý hlas vyberal neobyčajne vysoké zvuky, zapĺňal priestor a uchvacoval dušu.

Dáždik pokropuje
Brat sestru pohupuje.

     Anička dospievala a začala sa uprene dívať na našu, stále ešte nehybne stojacu skupinu. Potom sa zdvihla, vzala zo zeme slabučký prútik.
     „Ste zlí ujovia. Tak veľkí a aj tak zlí," po týchto slovách šla na nás s maličkým klátikom v ruke. Za ňou sa mlčky pohla skupina stareniek a starčekov. Hneď sme všetci zrazu začali pred nimi cúvať. Ustupovali sme až k lodi, stojacej pri brehu, potom, strkajúc jeden do druhého, sme rýchlo liezli po lodnom mostíku nahor. Keď už sme chceli mostík zdvihnúť, kapitán zrazu uvidel, že na palube sú dvaja piloti.
     „Kam ste to vyliezli? Komu ste nechali vrtuľník?" zakričal kapitán z kabíny.
     Piloti zoskočili z lode a bežali ku svojmu stroju.
     Odplávali sme, nechajúc všetko na brehu stany a sudy s palivom. Nikto ani nepomyslel ich spratať."

     (vybral a preložil p. Škoviera, 2004)