Anastasia.sk - 3. Kniha (Priestor Lásky)

zvoľte si knihu: 1 2 3 4 5 6 7 8·1 8·2

Priestor Lásky

3. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho

Kapitoly
Ďalší pútnik
Peniaze na hlúposť?
Nepozvaná návšteva
Zvuky vesmíru
Duch pramamičky
Svetlé sily
Prepadnutie
Čo je to peklo
Kedy slová menia osud
Vytvor si svoje štastie
Kto sme
Mutanti vytvorení ľuďmi
Ahoj, domov
Nové ráno ako nový život

Kapitoly
Syn
V čom tkvie otcove poslanie
Vták pre poznanie duše
Systém
Uveďte do reality videnie šťastia
Akademik Ščetinin
S čím mám súhlasiť? Čomu mám veriť?
O kontaktoroch
Máme všetci ísť do lesa?
O centrách Anastasia
Oživte Šambalu
O tvoriteľskej činnosti
Kto si Anastasia?

Knihu "V. Megre - Prostor Lásky" v češtine vydalo v r. 2002 ZVONÍCÍ CEDRY.

Peniaze na hlúposť?

     „Vidíš, akého mám múdreho vnuka," s láskavosťou sa pochválil Jegorič.
     „Zvedavý, remeselník. Si šikovný, Vasiatka. Dostaneš peniaze."
     Naznak bol jasný, začal som vyťahovať peniaze a Vasiatka povzbudený pochvalou, pokračoval:
     „Potrebujem sa všetko - všetko dozvedieť o kozmonautoch. O našich, aj o amerických. Keď vyrastiem, aj ja sa stanem kozmonautom."
     „Čože? Čo si to povedal?" - naraz spozornel Jegorič.
     „Keď vyrastiem, stanem sa kozmonautom."
     „Tak na takúto do neba volajúcu hlúposť Vasiatka, odo mňa žiadne peniaze nedostaneš."
     „Nie je to vôbec hlúposť - byť kozmonautom. Všetci ich majú radi. Oni - sú hrdinovia, ukazujú ich v televízii. Lietajú celý čas okolo Zeme vo veľkých kozmických lodiach. Priamo z vesmíru sa rozprávajú so všelijakými vedcami."
     „A aký je úžitok z ich kecov? Oni si lietajú, a v Obe je stále menej rýb."
     „Kozmonauti všetkým predpovedajú počasie. Včas vedia, aké počasie bude zajtra na celej Zemi," zastával sa vedy Vasiatka.
     „To je toho. Zájdi k babke Marfe, popros ju, a ona ti povie o zajtrajšom, pozajtrajšom, aj o počasí na budúci rok všetko. Ani peniaze nevezme, a tvoji kozmonauti? Petrove peniaze rozhadzujú, tvoji kozmonauti. Peniaze tvojho otca."
     „Kozmonautom mnoho peňazí dáva štát."
     „A ten tvoj štát kde berie peniaze? Čo? Kde berie štát? Od Petra, tvojho otca štát berie peniaze. Ja som lovil ryby, Peter ich predával v meste, zachcelo sa mu stať sa inteligentom, podnikateľom. A štát mu hovorí: Plať dane, odovzdávaj nám všetky peniaze, máme veľké výdaje. Aj v Dume rečnia a rečnia, horšie ako tie baby pri studni. Navymýšľali všetko možné, navynaliezali, považujú sa za múdrych. Majú plno zbytočnosti, chodia do svojich čistých záchodov inteligenti, ale v rieke je stále špinavšia voda. Nedostaneš peniaze Vasiatka, kým nepustíš tu hlúposť z hlavy. A ja nebudem viac nikam jazdiť, nebudem zarábať peniaze na hlúposti."
     Zrejme v opilosti sa Jegoryč tak rozohrial, že skoro zrušil cestu. Ale potom keď odpil z prinesenej vodky priamo z fľaše, zapálil si, trochu sa ukľudnil, vliezli sme do člnu. Vasiatkovi peniaze samozrejme nedal, ešte si aj celou cestou vrčal pod nos čosi o hlúposti.
     Starý motor člna silno rachotil. Bolo ťažké hovoriť. Mlčky sme sa dostali do starej chalúpky s jediným maličkým okienkom. Na nočnom nebi sa začali zjavovať prvé hviezdy. Jegoryč, ktorý dopil fľašku vodky načatú na brehu, zamumlal svojmu Saškovi:
     „Idem s - s - spať. Vy sa vyspite tu pri ohni alebo vnútri. Na svitaní ho dovez na naše miesto."
     Jegoryč sa už zohol, aby mohol vojsť do nízkych dverí chatky, no znova sa otočil a prísne zopakoval:
     „Na naše! P- pochopil si Saška?"
     „Pochopil," pokojne odvetil Saška.
     Keď sme sedeli pri ohni a jedli rybu upečenú na ohnisku, spýtal som sa Sašku na Jegoryčovu vetu, ktorá vo mne vzbudila ostražitosť:
     „Aleksander, môžeš mi povedať čo je to za vaše miesto, kam ti Jegoryč nakázal doviesť ma?"
     „Naše miesto... nachádza sa na protiľahlom brehu tej osady, od ktorej sa možno dostať na Anastasiinu lúku," odpovedal mi pokojne Aleksander.
     „No, teda! Beriete toľko peňazí, a prevážate inam, než človek potrebuje?"
     „Áno, tak to robíme. Je to všetko čo môžeme urobiť pre Anastasiu, aby sme vykúpili svoju vinu voči nej."
     „Akú vinu? Prečo si sa mi priznal? Ako ma teraz vysadíš na vašom mieste?"
     „Vysadím ťa tam, kde budeš chcieť. Čo sa týka peňazí, vrátim ti svoj diel."
     „Prečo naraz pre mňa také privilégia?"
     „Spoznal som ťa. Hneď som ťa spoznal, Vladimír Megre. Čítal som tvoju knižku a videl tvoju fotografiu na obale. Doveziem ťa kam chceš. Musím len povedať... Len vezmi s kľudom, čo ti poviem. Rozvážne. Nemal by si ísť do tajgy. Nedôjdeš... Anastasia odišla. Myslím, že hlbšie do tajgy. Alebo niekam inam, kde to nepoznáme. Teraz nedôjdeš. Sám zahynieš. Alebo ťa zastrelia lovci. Neznášajú cudzincov na svojom území. S cudzincami si to vybavujú na diaľku, aby sa nevystavovali zbytočnému nebezpečiu."
     Navonok Aleksander hovoril kľudne, iba v jeho ruke sa šklbla palička, ktorou upravoval oheň a vzrušene, ako ohňostroj vyleteli iskry do noci.
     „Tu sa niečo stalo? Čo? Poznal si ma, tak hovor - čo sa stalo? Prečo Anastasia odišla?"
     „Samému sa mi to chce povedať, priduseným hlasom odvetil Aleksander, „povedať to niekomu, kto to pochopí. Neviem ako začať, aby to bolo zrozumiteľné, aby som tomu sám porozumel..."
     „Hovor jednoducho, tak ako to je."
     „Jednoducho? Samozrejme, všetko je jednoduché. Lenže táto jednoduchosť mnou otriasa. Len si to v kľude vypočuj, pokiaľ môžeš - neprerušuj ma."
     „Veď ťa neprerušujem. Hovor k veci. Nezdržuj."

     (vybral a preložil p. Kobulnický, 2005)