Anastasia.sk - 3. Kniha (Priestor Lásky)

zvoľte si knihu: 1 2 3 4 5 6 7 8·1 8·2

Priestor Lásky

3. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho

Kapitoly
Ďalší pútnik
Peniaze na hlúposť?
Nepozvaná návšteva
Zvuky vesmíru
Duch pramamičky
Svetlé sily
Prepadnutie
Čo je to peklo
Kedy slová menia osud
Vytvor si svoje štastie
Kto sme
Mutanti vytvorení ľuďmi
Ahoj, domov
Nové ráno ako nový život

Kapitoly
Syn
V čom tkvie otcove poslanie
Vták pre poznanie duše
Systém
Uveďte do reality videnie šťastia
Akademik Ščetinin
S čím mám súhlasiť? Čomu mám veriť?
O kontaktoroch
Máme všetci ísť do lesa?
O centrách Anastasia
Oživte Šambalu
O tvoriteľskej činnosti
Kto si Anastasia?

Knihu "V. Megre - Prostor Lásky" v češtine vydalo v r. 2002 ZVONÍCÍ CEDRY.

Vytvor si svoje štastie

     Keď Alexander skončil svoje rozprávanie, nemohol som nevyjadriť svoju nepriazeň voči nemu:
     „O vás je mi všetko jasné. Zanechali tam stany. Sudy. Škoda, že ste vyviazli len so šedinami. Jednoduchá Anastasia. Všetko bolo jasné hneď. Každý normálny človek by to pochopil z prvých slov, len čo by vás uvidel. Pochopil by, kto je pred ním a čo chce. A ona pred vami začala vylievať svoje srdce."
     „Všetko chápala. Prečo sme prišli a čo sme chceli. Chápala. Ale nehovorila s temnou stranou ľudského „Ja". Ignorovala ju, komunikovala len s tým svetlým, čo je v dušikaždého človeka. Práve týmto nás všetkých zmenila. Veď som vedec. Zaoberal som sa psychológiou."
     „To sa ale našiel psychológ. Na čo je dobrá tvoja veda, keď veci domýšľaš až spätne?"
     „Stáva sa to tak preto, pretože život často zoraďuje svoje udalosti rýchlejšie a presnejšie. Navyše Anastasia sa ukázala... Nie, zatiaľ sa zdržím akokoľvek ju definovať."
     „A z čoho si usúdil, že po jej rozhovore s dievčatkom sa zmenia osudy? Aj dievčatka, aj jej matky? Dokonca aj obyvateľov osady?"
     „Veď ti vravím, že som sa zaoberal psychológiou. Ako vedec ti môžem povedať: Anastasia úplne zmenila životný program Aničky. Choré dieťa, zanechané starým rodičom, maličké dievčatko bezmocne sedelo v kútiku špinavej chalúpky a čakala na príjazd matky. Presvedčovali ju: „Tvoja mamička príde, privezie ti darčeky a bude sa s tebou hrať." Presvedčovali a mysleli si, že tým klamstvom tvoria ušľachtilú vec. A jej matka sa medzitým v meste z bezvýchodnosti oddávala pitiu. Klamlivé presvedčenie odsúdilo dievčatko na márne očakávanie. Rovnako tak aj my vo svojom živote často čakáme na pomoc zhora. Snáď preto konáme lenivo, alebo vôbec nič nekonáme. Nezamýšľame sa, že už rovnako je nám dané viac než dosť a že toho, kto príde, by sme mali sami uvítať darčekmi. Anastasia zmenila osud, budúcnosť svojou jednoduchosťou a úprimnosťou.
     Pozrime, najjednoduchšími ľudskými slovami sa dá zmeniť osud. Mnohokrát som počúval dialóg Anastasie s Aničkou. Myslím, že keby niekto iný rovnako tak prehovoril s dievčatkom, nasledoval by taký istý efekt. A je k tomu potrebné tak málo, aby človek vravel ako ona. Je potrebné neklamať. Je potrebné mať úprimné prianie pomôcť človeku. Pomôcť, a nielen s ním súcitiť. Je potrebné byť oslobodený od karmických dogiem alebo byť skôr silnejší ako ona. Dá sa samozrejme uvažovať o karme, o bezvýchodnosti, o karmickej predurčenosti malého chorého dievčatka. Ale Anastasia sa ukázala silnejšia ako táto predurčenosť. Jednoducho si ju nevšímala. Aj niekto iný by to dokázal. Veď sa všetko konalo pomocou slov, obyčajnými našimi slovami. Je len potrebné, aby zazneli v správnu dobu, na správnom mieste a v správnej postupnosti. Je ťažké urobiť to rozumom. Možno, že práve tá čistota úmyslov, o ktorej vraví Anastasia, automaticky rozostavuje tieto slová v určitej postupnosti, a preto sú účinné."
     „No, toto sú všetko teórie, predpoklady. Je potrebné sa ešte pozrieť do reálneho života, do budúcnosti. Či sa zmení osud nejakými slovami, alebo nie. Čo sa ale môže zmeniť v živote tohto dievčatka? Ibaže by sa stal nejaký zázrak."
     „Veď sa aj stal. Ukázalo sa, že všetky zázraky sú vo vnútri nás."
     „Aký zázrak sa stal?"
     „Maličká Anička sa preprogramovala. Zrušila všetky karmy svoje a svojho okolia."
     „Čo to znamená „zrušila"? Odkiaľ to vieš?"
     „Viem to. Za pár dní som išiel do tejto osady. Rozhodol som sa priviesť Aničke svoje rádio, keď jej chrapčí, a tiež postaviť na streche anténu. Idem okolo Aničky po opravených drevených mostíkoch. Predtým boli úplne zhnité a teraz všetky zhnité prkná sú vymenené za nové. „To je vec," premýšľam, „prečo zrazu také zvelebenie?" Uvidel som, ako Aničkin dedo sedí na schodoch a umýva vo vedre topánky. Pozdravil som ho, povedal som o dôvode svojej návštevy. „Tak dobre," povedal dedo, „choď ďalej, keď je to tak. Ale budeš si musieť vyzuť topánky. Máme totiž zavedený nový poriadok."
     Vyzul som sa. Zašli sme s dedom do chalupy a tam je všetko jednoducho, po dedinsky, ale veľmi čisto a útulne rozostavané.
     „Vnučka zaviedla takýto poriadok," povedal dedo. „Dlho sa snažila, drhla podlahu, všetko umyla. Viac ako týždeň pracovala od rána do večera, bez zastavenia. Odpočinie si a zase upratuje. Prehovorila ma, aby som vymaľoval. A teraz, keď zájdem do domčeka v gumákoch a zanechám nejakú stopu, tak hneď vezme handru a začne utierať. Takže je lepšie ich nerobiť, stopy. Papuče nemáme. Namiesto toho vnučka prispôsobila staré galoše. Obuj si ich. Posaď sa."
     Prisadol som ku stolu, prikrytom starým, ale čistým obrusom. Na jednom mieste bol predrený, a na tejto časti prišitá, ako len starostlivo to mohla dokázať destká ruka, farebná záplata vo forme zajaca. Uprostred stolu stál brúsený pohár, u ktorého vykukovali starostlivo zložené zošitové listy namiesto obrúskov.
     „Dívam sa, že aj vaša osada sa začala zvelebovať. Vláda aj na vás zamerala pozornosť, opravili vám drevený chodník, povedal som dedovi.
     A ten mi odpovedal:
     „Nie je to vláda, kto tu panuje. Vláda si nás nevšíma. To sa z vnučky Aničky stala neposednica."
     „Ako z Aničky? Veď je ešte malá na to, aby opravila chodník. Veď tam sú ťažké prkná."
     „Ťažké prkná. Áno... Raz som sa chystal na lov. Poprosil som susedku, aby dohliadla na Aničku. A vnučka mi vraví: „Choď, dedo, za svojimi záležitosťami. Nerob si starosti, všetko zvládnem sama. Len mi dovoľ rozrezať prkno, ktoré leží pri kôlni."
     Prekvapilo ma to, ale povedal som si: nech sa dieťa hraje, keď sa mu to páči. Položil som prkno na poleno, dal som jej pílu a šiel som na lov. Potom mi susedka rozprávala. Anička vytiahla z mostíka zhnité prkná. Potom ich špagátom zmerala a podľa tejto veľkosti začala rezať prkno. Pol dňa rezala, vravela susedka, ale predsa to dokázala. Potom pritiahla prkno k mostíkom, umiestnila ho tam, kde bolo zhnité."
     „Ale ako mohla dotiahnuť ťažké prkno, keď je tak chudučká a slabá?"
     „Zaobstarala si pomocníka. Pred dvoma mesiacmi sa spriatelila so sibírskou lajkou. Na druhom konci osady zomrela babka. Zostal po nej veľký pes. Ešte na pohrebe ho Anička stále hladkala. Potom mu nosila niečo na jedenie. Zo začiatku táto lajka neodchádzala zo svojho dvora, aj keď domček bol prázdny. Starenka žila sama. Niekoľko dní Anička kŕmila psa. A tak šiel za ňou. Stále chodí za ňou. Pomáha jej so všetkými jej vrtochmi. Pomohla jej tiež s prknom. Na jednom konci Anička omotala prkno šnúrou a začala ho ťahať, druhý koniec chytil do zubov statný pes a takto ho pritiahli k tomu mostu. Potom Anička poprosila susedku o klince, vzala moje kladivko. A snažila sa pribiť prkno k tomu miestu. Ale nepodarilo sa jej to. Susedka uvidela, ako sedí na mostíku, snaží sa zatĺcť klinec. Ruku si kladivkom odrela až do krvi. Pes sedí vedľa nej, pozerá sa a kňučí. Susedka k nej prišla, vzala jej kladivko a pribila prkno klincami. Druhý deň v podvečer uvidela, že Anička zase spoločne so svojím psom ťahajú prkno. Aby vyplnili novú dieru na mostíku. „Čo, Anička, takto chceš pribiť prkná na všetky diery? Nemôžeš sa zamestnať niečim iným, dievčenským?" spýtala sa susedka. A vnučka jej odpovedala: „Je to veľmi nutné, tetuška, spraviť tak, aby mostíky okolo všetkých domčekov boli nové, bez dier. Pretože, keď zrazu niekomu príde návšteva, pôjde po mostíkoch a uvidí na nich diery, tak sa jej pokazí nálada. Aj moja mamička keď príde, by sa zarmútila kvôli týmto nepekným mostíkom."
     Susedka pribila druhé prkno. Potom sa so všetkými začala hádať. Šla po dvoroch a kričala: „Opravujte mostíky pri svojich domoch. Nemôžem sa dívať, ako sa dieťa trápi kvôli vášmu lajdáctvu. Otĺka si ruky do krvi."
     A hľaď, mostíky sú opravené. Každý pri svojom domčeku to spravil, aby nemusel počúvať ako baba vykrikuje."
     „A kde je teraz vaša vnučka?" spýtal som sa starčeka.
     „Odtiahla do krajného domčeka farbu, zrejme tam zostane cez noc u starých Losinov. Áno... Možno tam aj zostane..."
     „Akú farbu, na čo?"
     Obyčajnú farbu, olejovú, jasne oranžovú. Pri lodi si ju vymieňa za ryby. Teraz má vnučka nový vrtoch."
     „Aký vrtoch?"
     „Rozhodla sa, že všetky domčeky majú vyzerať veselo. Radostne. A keď pripláva loď, tá loď, ktorá vykupuje nalovené ryby, tak ona im dáva všetky ryby za farbu. Potom tu plechovku ťahá do niektorého z domčekov. Žiada, aby natreli okenicu. A starkí natierajú. Čoskoro som na rade ja. Teda. Nafarbím. A prečo tiež nie? Možno, že je to lepšie, natrieť, aby domčeky navonok vyzerali veselší."
     „A kde berie ryby?"
     „Sama ich loví. Každý deň aspoň dve – tri predsa len pritiahne. Stáva sa, že aj viac. Keby aspoň raz nepritiahla, ale kdeže, poriadne ryby sa chytajú na jej háčik. A ja so svojim boľavým chrbtom musím každé ráno vstávať a hotovo."
     „Vstávaj dedo. Nasoľ ryby, aby sa nepokazili." A takto je to každé ráno," dobrosrdečne vrčal dedo.
     „Ako si dokáže poradiť s rybárskym náradím? Sama."
     „Veď ti vravím, že má pomocníka, tú starú lajku, sibírsku. Psisko staré, ale rozumné, počúva ju. Podporuje ju vo všetkých jej rozmaroch. Anička si berie moju udicu s piatimi háčikmi, pripevní na ňu návnadu a večer ide s lajkou k rieke, má tam svoje obľúbené miesto. Jeden koniec udice priviaže ku kolu na brehu, potom naviaže udicu na klátik, psisko si to vezme medzi zuby a pláva. Pláva, dokiaľ ho Anička z brehu doprevádza slovami: „Plávaj, druh môj, plávaj, druh môj." A takto vlečie udicu, dokiaľ počuje jej povel. Keď už dopláva na určené miesto, tak ho Anička začne volať inak: „Ku mne. Druh môj, ku mne, druh môj." Pes pustí klátik z huby a – späť k brehu. Tak dobre, poďme spať."
     Starček vyliezol na pec. A ja som sa natiahol na drevenom gauči. Zobudil som sa za úsvitu, vyšiel som na dvor a uvidel. Dole pri rieke Anička chytila za krúžok a ťahala udicu. Obrovská sibírska lajka jej pomáhala. Chytila krúžok do zubov, opierala sa tlapami o zem a cúvala dozadu. Spoločne ťahali udicu so slušným úlovkom. Anička bola obutá do gumákov, asi o tri čísla väčších ako potrebovala. Obutá naboso. Keď bol úlovok pritiahnutý k brehu, zobrala podberák a bežala vyťahovať rybu. Lajka sa opierala tlapami o zem a držala v zuboch kruh. Anička zašla do vody viac, ako to mohli dovoliť gumáky, a voda jej zatiekla do nich. Vytiahla udicu na breh, dala dolu z háčika tri veľké ryby a položila ich do vaku. Potom spoločne s lajkou vzali šnúrku a začali ťahať lehátko, na ktorom ležal tento vak. V aničkiných gumákoch žblnkala voda a prekážala jej v chôdzi. Anička sa zastavila, zobula jednu topánku, potom druhú a stojac bosými nohami na studenej zemi, vylievala z nich vodu. Potom obula mokré gumáky a pokračovala vo svojej práci. Keď spoločne s lajkou dotiahli ranný úlovok k domčeku, pozrel som sa na Aničkinu tvár a bol som ohromený. Žiariaci rumenec na tvárach, očká svietiace odhodlanosťou a šťastný úsmev utajený na perách z nej robili dievčatko, ktoré sa vôbec nepodobalo tomu predtým bledému, chorému dieťaťu. Anička začala budiť deda, ten začal funieť a liezol z pece. Nahodil na seba bundu, vzal soľ a šiel soliť ryby. Keď ma Anička hostila čajom, spýtal som sa jej, prečo tak skoro zrána každodenne vlečie domov ryby.
     „Ujovia z lode, ktorí plávajú riekou, prichádzajú sem a berú si u nás ryby. Mne dávajú peniaze. A ešte som ich poprosila, aby priviezli farbu na domčeky. Priviezli mi ju za ryby. A tiež mi priviezli pekný materiál na šaty. Za túto látku som im dala všetky ryby nalovené za týždeň," odpovedala Anička a vybrala veľký kus nádhernej hodvábnej látky.
     „Veď tu je viac ako na jedny šaty. Na čo toľko potrebuješ?" spýtal som sa.
     „To nie je pre mňa. Toto som pripravila ako darček pre svoju mamičku. Keď príde, tak jej ešte darujem aj šatku."
     Anička vytiahla zo starého odretého kufra cudzie pančuchové nohavice, perlové korále, nádhernú farebnú šatku:
     „Nech sa netrápi moja mamička, že mi nemôže kúpiť darčeky. Teraz jej všetko budem kupovať sama. Aby si nemyslela moja mamička, že sa jej život nepodaril."
     „Pozeral som sa, ako radostne mi ukazuje darčeky pre svoju mamičku, celá šťastná, teší sa nimi, a pochopil som: z bezmocnej bytosti, ktorá čakala na niečiu pomoc, sa malá Anička premenila na činorodého, sebaistého človeka. A je šťastná pre to, čo dokázala, a možno, že ešte pre niečo... Teraz si myslím, že šťastie každého je vo vnútri každého. Je v určitej úrovni uvedomelosti. Ale pomocou čoho máme dosiahnuť tejto úrovne, to je otázka! Anastasia pomohla malej Aničke. Dokáže pomôcť všetkým ostatným? A, možno, že by sme sa mali nejako sami naučiť chápať..."
     Alexander stíchol a začali sme premýšľať každý o svojom. Zabalil som sa do svojho krátkeho kožuchu a zapozeral som sa na jasné severné hviezdy. Zdalo sa, že sú úplne nízko nad nami a tiež sa ohrievajú plameňom ohňa. Pokúsil som sa zaspať.
     Spali sme asi tri hodiny a za úsvitu sme šli spolu s Alexandrom ku člnu. Ale pred tým, než odrazil čln od brehu, mi Alexander zrazu oznámil:
     „Myslím si,... Som presvedčený. Nemal by si ísť do tajgy. Teraz Anastasiu nenájdeš. Nikto ju teraz nenájde a ty tiež nie."
     „Prečo?"
     „Anastasia odišla. Odišla hlboko do tajgy. Nemohla neodísť. Keď pôjdeš, tak môžeš zahynúť. Nie si pripravený do tajgy. A musíš ešte písať. Splniť to, čo si jej sľúbil."
     „Aby som mohol pokračovať v písaní, musím počuť jej odpovede na otázky čitateľov. O výchove detí, o nábeženstvách..."
     „Teraz ju nikto nenájde."
     „Čo to melieš dookola jedno a to isté „nenájde, nenájde". Viem, kde sa nachádza jej lúka, nájdem ju."
     „Nenájdeš, vravím. Nemôže si neuvedomovať, že na ňu začal lov."
     „Aký lov? Niekto podpláca miestnych mudrcov? Ako vás s Jegoryčom?"
     „My s Jegoryčom sa ich snažíme presvedčiť, aby ju neoťažovali, nevyrušovali. Keď to nejde presvedčiť, tak ich odvážame na opačnú stranu. Miestnych mudrcov si nikto nedokáže kúpiť, majú svoje zákony a svoje hodnoty. O Anastasii vedeli ešte skôr než ty. Správali sa k nej s veľkou úctou. Dokonca medzi sebou o nej hovorili opatrne. Nebude sa im páčiť prítomnosť cudzieho človeka v tajge. A strieľajú presne."
     „V tom prípade kto ju teda môže prenasledovať?"
     „Ten, kto nás priviedol k dnešnému dňu takými, akými sme..."
     „A konkrétnejšie?"
     „A konkrétnejšie nech si to odpovie každý sám."
     „No, ale predsa, koho máš na mysli? Takých, ako je Boris Mojsejevič?"
     „Čo on. Je iba nástroj. Niečo neviditeľné si s nami zahráva. Boris Mojsejevič to teraz začal chápať. A zdá sa, že to pochopil aj ten, čo stál za ním."

     (vybral a preložil p. Škoviera, 2004)