| Občasníky |
|
 Kliknutím si stiahnete príslušné číslo Občasníka |
|
|
|
zvoľte si knihu:
1
2
3
4
5
6
7
8·1
8·2
Kto vlastne sme?
5. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho
|
Kapitoly
Dve civilizácie
Ochutnajte vesmír
Aurovilské túžby
Zvestovatelia novej civilizácie
Hľadanie dôkazov
Večný sad
Anastasine Rusko
Najbohatší štát
A na Zemi bude dobro
Rýchle odzbrojovanie
Veda a paveda
Je naša myseľ slobodná?
|
 |
Kapitoly
Jazdkyňa z budúcna
Mesto na Neve
Aby sme vytvorili realitu
Otvorený list
Otázky a odpovede
Filozofia života
Kto riadi náhody
Zlom
Pokus o rozkódovanie
Naša skutočnosť
Tvoje priania
Máme pred sebou večnosť
|
 Knihu "V. Megre - Kdo vlastně jsme?" v češtine vydalo v r. 2003 ZVONÍCÍ CEDRY.
A na Zemi bude dobro
Na jednom ruskom statku žila svorná rodina. Manžel s manželkou a dve deti. Chlapec Konštantín, asi osemročný a dievčatko Dáša, tak asi pätročná. Ich otec bol považovaný za jedného z najtalentovanejších programátorov Ruska. Vo svojej pracovni mal niekoľko moderných počítačov, na ktorých zostavoval programy pre vojenskú správu. Občas, ponorený do práce, vysedával u počítača aj večer.
Členovia rodiny, zvyknutí sa večer schádzať, išli za ním do pracovne a tam sa ticho zaoberali každý svojou prácou. Manželka si sadala do kresla a vyšívala. Syn Konštantín čítal alebo si kreslil, zobrazujúc krajiny nových osád. Iba pätročná Dáša si nie vždy nachádzala činnosť pre dušu a vtedy si sadala do kresla tak, aby videla na všetkých svojich blízkych a dlho si každého pozorne prehliadala. Občas zatvárala oči a vtedy jej tvár vyjadrovala celú škálu pocitov.
V ten večer, navonok obyčajný, sedela rodina v otcovej pracovni, kde sa každý zaoberal svojimi vecami. Dvere pracovne boli otvorené, a preto z detskej izby, ktorá sa nachádzala vedľa pracovne, všetci počuli kukanie starožitných hodín s mechanickou kukučkou. Zvyčajne kukučka kukala iba počas dňa, ale už bol večer. Preto sa otec odtrhol od svojej práce a pozrel na dvere, ostatní členovia rodiny sa prekvapene pozerali tam, odkiaľ sa pred chvíľou doniesol zvuk. Iba maličká Dáša sedela v kresle so zatvorenými očami a nič si nevšímala. Na jej perách hral úsmev raz sotva viditeľný, inokedy zreteľný. Zrazu sa zvuk opäť zopakoval, ako by sa niekto nachádzal v detskej izbe a nastavoval ručičky hodín, tým donucujúc mechanickú kukučku neustále kukať a zvestovať dalšiu hodinu. Ivan Nikiforovič, tak sa volal otec rodiny, sa otočil so svojím kreslom smerom k synovi a riekol:
„Kosťa, choď tam, prosím, skús zastaviť hodiny, alebo ich oprav. Toľko rokov nám slúžil dedkov darček. To je nejaká zvláštna porucha... Zvláštna... Skús ju opraviť, Kosťa."
Deti vždy poslúchali. Nerobili to zo strachu pred trestom, nikdy ani neboli trestané. Kosťa a Dáša milovali a uctievali svojich rodičov. Najväčšou radosťou pre ne bolo robiť niečo spolu s rodičmi alebo plniť prosbu rodičov. Kosťa, keď počul otcovu prosbu, sa ihneď postavil, ale k údivu matky a otca do detskej izby nešiel. Stál a pozeral sa na mladšiu sestru sediacu so zatvorenými očami v kresle. Z detskej izby sa stále ozývalo kukanie. Ale Kosťa stál a ustavične sa pozeral na svoju mladšiu sestru. Galina - matka rodiny - sa znepokojene pozerala na stuhlého syna. Zrazu sa zdvihla a preľaknuto vykríkla:
„Kosťa... Kosťa, čo je to s tebou?" Osemročný syn sa otočil k matke, prekvapený jej preľaknutím a odpovedal:
„So mnou je všetko v poriadku, mamička, chcel by som splniť otcovu prosbu, ale nemôžem."
„Prečo? Nemôžeš sa hýbať?
Nemôžeš vojsť do svojej izby?"
„Môžem sa hýbať," a na dôkaz toho zamával Kosťa rukami a zadupal nohami, "ale ísť do izby je zbytočné, však ona je tu a je silnejšia."
„Kto je tu? Kto je silnejšia?" stále viac sa znepokojovala matka.
„Dáša," odpovedal Kosťa a ukázal na mladšiu sestru, ktorá sedela v kresle so zatvorenými očami a usmievala sa. "To ona preradzuje ručičky. Pokúšal som sa ich vrátiť na pôvodné miesto, ale mne sa to nedarí, keď ona..."
„Čo to hovoríš, Kostenko? I ty i Dášenka ste pred nami, vidím vás, ako môžete byť tu a zároveň hýbať ručičkami hodín v inej izbe?"
„No áno, tu," odpovedal Kosťa, ,ale myšlienka je tam kde sú hodiny. Lenže jej myšlienka je silnejšia. Preto tiež kukajú, kým jej myseľ zrýchľuje ručičky. Poslednú dobu sa tak často hrá. Hovoril som jej, aby to nerobila. Vedel som, že sa môžete znepokojiť, ale Dáša tak či tak, akonáhle sa zamyslí, hneď začne niečo vystrájať..."
„Nad čím sa Dáša zamýšľa?" vstúpil do rozhovoru Ivan Nikiforovič. "A prečo si nám o tom skôr nič nepovedal, Kosťa?"
„Však to sami vidíte, ako sa zamýšľa. Ručičky hodín - to nie je podstatné, takto sa iba zabáva. Taktiež to môžem robiť - hýbať ručičkami, keď mi nikto neprekáža. Iba sa nedokážem zamýšľať ako Dáša. Keď je ponorená do zamyslenia, jej myšlienke sa nedá zabrániť."
„Nad čím sa zamýšľa? Vieš o tom, Kosťa?"
„Neviem. Tak sa jej spýtajte sami. Ja teraz preruším jej zamyslenie, aby nevyviedla ešte niečo."
Kosťa sa priblížil ku kreslu, v ktorom sedela jeho mladšia sestra a trocha hlučnejšie než obvykle, zreteľne povedal:
„Dáša, prestaň dumať. Ak neprestaneš, tak s tebou nebudem celý deň hovoriť. A vôbec, nastrašila si mamu."
Riasy malého dievčatka sa zachveli, hodnotiacim pohľadom prešla všetkých prítomných v pracovni a akoby sa spamätala, vyskočila z kresla a ospravedlňujúco sklonila hlavu. Kukanie sa zastavilo a nejaký čas bolo v pracovni úplne ticho, ktoré prerušil tichý, ospravedlňujúci sa hlas maličkej Dáši. Zdvihla hlavičku, pozrela sa na mamu a otca žiariacimi a láskavými očami a riekla:
„Mamička, otecko, prepáčte mi, ak som vás nastrašila. Ale ja musím, veľmi, veľmi to musím domyslieť. Teraz to nemôžem nedomyslieť. Zajtra to tiež budem domýšľať, potom, čo si odpočiniem." Pery dievčatka sa zachveli, zdalo sa, že sa hneď rozplače, ale ona pokračovala: "Ty, Kosťa, sa so mnou nebudeš rozprávať, ale ja sa tak či tak budem zamýšľať, dokiaľ to nedomyslím."
„Poď ku mne, dcérenka," vyslovil, snažiac sa byť zdržanlivý, Ivan Nikiforovič, natiahol ruky k dcére a rozpažil ich na objatie.
Dáša sa vrhla k otcovi. Poskočila a objala otca okolo krku a na chvíľu sa pritisla k jeho tvári, potom skĺzla z kolien, postavila sa vedľa a pritisla sa k nemu hlavičkou.
Ivan Nikiforovič, z nejakého dôvodu ťažko skrývajúc dojatie, začal hovoriť s dcérou:
„Nerozrušuj sa, Dášenka, mama sa už nezľakne, keď sa zamyslíš. Iba povedz, o čom premýšľaš. Čo musíš rozhodne domyslieť a prečo sa ručičky hodín hýbu rýchlejšie, keď myslíš?"
„Chcem, otecko, urobiť, aby všetko príjemné trvalo dlho a nepríjemné málo a nepostrehnuteľne, alebo vôbec, tak to chcem domyslieť, aby ručičky preskakovali nepríjemné a aby to nebolo."
„Ale však všetko príjemné a nepríjemné nezáleží na hodinových ručičkách, Dášenka."
„Nie na hodinových ručičkách, otecko. Pochopila som, že nie na hodinových ručičkách. Ale ja s nimi zároveň hýbem, aby som pociťovala čas. Kukučka odpočítava rýchlosť mojej myšlienky, pretože ja to musím stihnúť... Preto tiež hýbem ručičkami."
„Ako to robíš, Dášenka?"
„Jednoducho. Krajíčkom myšlienky si predstavujem ručičky hodín, potom si pomyslím, že je treba, aby sa hýbali rýchlejšie, pohybujú sa rýchlejšie, keď začínam rýchlo myslieť."
„Čo chceš dosiahnuť, dcérenka, posúvajúc čas? Čím sa ti nepáči daný?"
„Páči sa mi. Nedávno som pochopila, že čas nie je na vine. To ľudia sami kazia svoj čas. Ty, otecko, sedíš za svojím počítačom a potom na dlho odchádzaš. Ty, otecko, kazíš čas, keď odchádzaš."
„Ja? Kazím? Ako?"
„Čas je dobrý, keď sme spolu. Keď sme spolu, tak minúty a hodiny bývajú veľmi príjemné, ba dokonca i dni. Vtedy sa všetko dookola raduje. Pamätáš sa, otecko, keď jablonka práve začínala kvitnúť... Uvideli ste s mamou prvé kvietočky a ty si schytil mamu a začal si s ňou krúžiť. Mamička sa smiala tak zvonivo, že sa radovalo všetko dookola, lístočky a vtáčiky sa radovali. A vôbec som sa neurazila, že si nekrúžil so mnou, ale s mamičkou, pretože veľmi milujem našu mamičku. Spoločne so všetkými som sa radovala z takého času. Ale potom nastal iný čas. Teraz som pochopila, že ty si ho urobil iným. Odcestoval si od nás na dlho. Na jablonke sa už začali objavovať maličké jabĺčka. Stále si bol preč. A mamička chodila k tejto jablonke a stála tam sama. Ale nikto s ňou nekrúžil a nesmiala sa zvonivo a všetko dookola sa nemalo prečo radovať. A mamička má úplne iný úsmev, keď tu nie si. Smutný úsmev. A tento čas je zlý."
Dáša hovorila rýchlo a chvejúc sa. Naraz sa akoby zarazila kvôli niečomu vo vnútri a vystrelila:
„Nesmieš ho zhoršovať, keď je krásny... čas... Otecko!"
„Dáša... V niečom máš pravdu... Samozrejme... Ale nevieš všetko o dobe, v ktorej my všetci... V ktorej žijeme,.." popletene hovoril Ivan Nikiforovič. Bol rozrušený. Potreboval nejako objasniť nutnosť svojich odchodov. Zrozumiteľne to objasniť svojej malej dcére. Ale nenašiel nič lepšieho, než jej rozprávať o svojej práci a ukazovať na počítači schémy a modely rakiet.
„Pochop to, Dášenka. Je nám tu, samozrejme, dobre. Aj tým ľuďom, ktorí žijú s nami v susedstve, je tiež dobre. Ale vo svete sú iné miesta, iné štáty. A tam je veľa rôznych zbraní... Aby sme ubránili náš prekrásny sad, sady a domy tvojich kamarátok, otcovia občas odchádzajú. Náš štát taktiež musí mať veľa moderných zbraní, aby sa ubránil... A nedávno... Dášenka... Chápeš, nedávno v inom štáte, nie v našom, bola vynájdená nová zbraň... Zatiaľ je silnejšia než naša... Tu sa pozri na monitor, Dášenka," Ivan Nikiforovič klepol na klávesnicu a na monitore sa objavilo zobrazenie rakety neobvyklého vzhľadu.
„Tu, Dášenka, pozri sa. Je to veľká raketa a na jej trupe je päťdesiatšesť malých rakiet. Na povel človeka veľká raketa štartuje a smeruje k určenému bodu, aby tam zničila všetko živé. A ešte je veľmi ťažké túto raketu zostreliť. Pokiaľ sa k nej priblíži akýkoľvek predmet, aktivuje sa palubný počítač, od trupu sa oddeľuje jedna z maličkých rakiet a ničí predmet. Maličká raketa má väčšiu rýchlosť než veľká, pretože na začiatku štartu využíva zotrvačnosť veľkej. Aby sa dalo zostreliť jedno také monštrum, je treba nasmerovať proti nemu päťdesiatsedem rakiet. Zem, ktorá vyrobila nosnú raketu má zatiaľ iba tri vzorky. Sú dôkladne schované na rôznych miestach, v doloch, hlboko pod zemou, ale na povel vyslaný pomocou rádiových vĺn môžu vzletieť. Neveľká skupina teroristov už vydiera niekoľko štátov, vyhrážajúc sa im veľkým zničením. Musím rozlúštiť program palubného počítača nosnej rakety, Dášenka."
Ivan Nikiforovič sa zdvihol a začal chodiť po izbe. Ďalej rýchlo hovoril a stále viac sa noril do svojich myšlienok o programe, akoby zabudol na svoju dcéru stojacu u počítača. Zrazu sa rýchlo priblížil k monitoru, na ktorom bol zobrazený vonkajšok rakety, klepol na klávesy a na obrazovke monitoru sa objavila schéma palivového systému raketového komplexu, potom schéma radarového zariadenia, opäť celkový pohľad.
Ivan Nikiforovič menil zobrazenie a už si nevšímal svoju maličkú dcérku. Uvažoval nahlas:
„Zjavne zásobili každý segment lokálnym zariadením. Áno, samozrejme, každý. Ale program nemôže byť rôzny. Program je rovnaký..."
Zrazu vedľajší počítač vydal poplašný zvuk, ako by vyžadoval okamžitú pozornosť. Ivan Nikiforovič sa otočil k monitoru vedľajšieho počítača a stuhol. Na monitore blikal a stále sa opakoval oznam nasledovného obsahu: "Poplach X", "Poplach X". Rýchlo klepol na klávesy a na obrazovke sa objavil človek vo vojenskej uniforme:
„Čo sa stalo?" spýtal sa ho Ivan Nikiforovič.
„Boli zaznamenané tri zvláštne výbuchy," odpovedal vojak. "Je vydaný povel uviesť celý obranný komplex do pohotovosti číslo jedna. Pokračujú výbuchy menšej sily. V Afrike je zemetrasenie. Nikto to nie je schopný vysvetliť. Podľa údajov informačnej služby všetky vojenské bloky planéty sú uvedené do pohotovosti číslo jedna. Útočiaca strana nie je určená. Výbuchy pokračujú, pokúšame sa objasniť situáciu. Všetkým pracovníkom nášho oddelenia bolo nariadené pristúpiť k analýze situácie," rýchlo a vojensky presne hovoril človek z obrazovky monitoru a na konci vzrušene dodal, ale s akýmsi zvolaním:
„Výbuchy pokračujú, Ivan Nikiforovič, výbuchy pokračujú, prepínam..."
Obraz človeka vo vojenskej uniforme zmizol. A Ivan Nikiforovič sa stále pozeral na zhasnutú obrazovku a usilovne premýšľal. V zamyslení sa pomaly otočil ku svojmu kreslu, vedľa ktorého ešte stále stála maličká Dáša a zachvel sa vďaka neuveriteľnej domnienke. Uvidel, ako jeho maličká dcéra prižmúrila oči a bez mrknutia pozerala na obrazovku s vyobrazením modernej rakety. Zrazu jej telíčko so sebou trhlo, Dáša s úľavou vydýchla, stlačila klávesu "Enter", a keď sa objavilo zobrazenie ďalšej rakety, opäť zažmúrila oči a začala sa na ňu sústredene pozerať. Ivan Nikiforovič stál ako ochrnutý, nemal silu sa pohnúť z miesta a iba si v duchu horúčkovito opakoval stále tú istú otázku: ,Skutočne ich vyhadzuje do povetria? Vyhadzuje ich do povetria svojou myšlienkou, pretože sa jej nepáčia. Ona ich vyhadzuje do povetria? Skutočne? Ako?" Chcel zastaviť svoju dcéru a obrátil sa na ňu, ale nedokázal vysloviť ani slovo nahlas, iba šepkal:
„Dáša, Dášenka, dcérenka, zastav sa!"
Kostík, ktorý pozoroval celú túto scénu, sa zrazu rýchle postavil, pribehol k mladšej sestre, slabučko ju pleskol na zadoček a rýchlo riekol:
„Tak ty si teraz, Dáša, postrašila i otca. Teraz s tebou nebudem hovoriť dva dni. Jeden deň za mamu, druhý - za otca. Počuješ? Počuješ, hovorím, že si nastrašila otca."
Pomaly vychádzajúc zo svojho sústredeného stavu, Dáša sa otočila k bratovi a už neprižmúreným pohľadom, ale prosiacim a ospravedlňujúcim sa, sa mu začala pozerať do očí. Kosťa uvidel Dášine oči, ktoré sa naplňovali slzami, položil ruku na jej ramienko a menej prísne než predtým riekol: "Tak dobre, ohľadne rozprávania som to prehnal, ale teraz si svoje mašle ráno budeš zaväzovať sama, nie si malá."A zo slovami: ,Len aby ťa nenapadlo rumázgať," láskavo objal Dášu. Dievčatko sa tváričkou zaborila do Kosťovej hrude, jej ramienka sa mykali, s horkosťou opakovala:
„Opäť som vás vyľakala. Som nemožná. Chcela som to urobiť čo najlepšie, ale vyľakala som vás."
Galina sa priblížila k deťom, prikľakla k nim a pohladila Dášinu hlavičku. Dievčatko sa hneď vrhlo matke okolo krku a začalo tíško plakať.
„Ako to robí, Kosťa? Ako?" spýtal sa syna Ivan Nikiforovič, ktorý sa už spamätával.
„Rovnako, ako s ručičkami na hodinách, otecko," odpovedal Kosťa.
„Ale hodiny sú tu a rakety - ďaleko, a ich poloha je prísne utajená."
„Otecko, Dáše je úplne jedno, kde sa nachádzajú. Stačí jej, aby uvidela vonkajšiu formu predmetu."
„Ale výbuchy... Aby sa vyhodili do povetria, je potrebné spojiť kontakty... A nie len jeden kontakt. Veď tam je ochrana, kódy..."
„Veď Dáša, otecko, spojuje všetky kontakty, až dovtedy, než nastane skrat. Predtým to robila veľmi dlho, okolo pätnásť minút a v poslednom čase asi pol druhej minúty."
„Predtým?!"
„Áno, otecko, nie len s raketami. My sme sa tak hrali. Keď začala premiestňovať hodinové ručičky, ukázal som jej svoje staré elektrické auto, ktorým som rád jazdil, keď som bol malý. Otvoril som kapotu a poprosil ju, aby spojila drôtiky so svetlami, pretože pre mňa bolo ťažké sa tam dostať. Ona ich spojila. A keď poprosila o jazdu, povedal som jej, že je ešte maličká a nevie, ako je treba štartovať a brzdiť, ale potom som súhlasil, pretože ona naliehala. Vysvetlil som jej, čo a ako treba zapnúť, ale Dáša všetko urobila po svojom. Dáša sa, otecko, posadila, chytila sa volantu a išla, nič nezapínala. Ona si myslela, že zapína, ale ja som videl, že nič rukami nerobí. Presnejšie povedané, zapínala, ale robila to myšlienkami. A ešte sa, otecko, kamaráti s mikróbmi. Oni ju poslúchajú."
„S mikróbmi?! S akými mikróbmi?"
„S tými, ktorých je veľa, ktoré žijú všade okolo nás a vo vnútri nás. Nie sú vidieť, ale oni sú. Pamätáš sa, otecko, na kraji nášho pozemku v lese trčali zo zeme kovové opery zo starého diaľkového elektrického vedenia?"
„Trčali, a čo?"
„Boli hrdzavé, na betónových pilieroch. Keď sme s Dášou chodili na huby, uvidela tieto pozostatky, riekla, že je to veľmi škaredé, že prekážajú rastu jahôdok a húb. Potom riekla: "Musíte ich rýchlo, rýchlo zjesť."
„A čo?"
„Za dva dni tieto hrdzavé pozostatky a betónové piliere neboli. Zostala len pustá zem, zatiaľ bez trávy... Mikróby zjedli kov a betón."
„Ale prečo? Prečo si, Kosťa, skôr nepovedal o všetkom, čo sa deje s Dášou?"
„Bál som sa, otecko."
„Čoho?"
„Čítal som v histórii... V nedávnej minulosti boli ľudia s neobvyklými schopnosťami izolovaní. Chcel som všetko povedať tebe a mame, ale nevedel som, aké slová mám nájsť, aby ste pochopili, uverili..."
„Kosťa, vždy ti veríme a naviac si mohol predviesť... Presnejšie povedané, poprosil by si Dášu, aby predviedla svoje schopnosti na niečom neškodnom."
„Ja som sa, otecko, bál niečoho iného... Mohla by predviesť..." Kosťa zmĺkol, a keď začal hovoriť, jeho reč bola vzrušená a vášnivá. "Otecko, mám vás s mamou rád... Na Dášu som občas prísny, ale taktiež ju mám veľmi rád. Je dobrá. Dáša je priateľská ku všetkému v okolí. Neublíži ani chrobáčikovi. A oni neubližujú jej. Priblížila sa k úľu, posadila sa priamo pri otvore a pozerala sa, ako lietali včely... Mnoho včiel liezlo po jej ručičkách, nožičkách a po tvári, ale nebodali. Dášenka nastavovala prilietajúcim včeličkám dlaň, sadali na ňu a niečo zanechávali. Potom olizla svoju dlaničku a zasmiala sa. Je dobrá, otecko..."
„Ukľudni sa, Kosťa. Nerozrušuj sa. Poď, kľudne zhodnotíme situáciu. Áno, je treba si všetko v kľude premyslieť. Dáša je ešte dieťa. Vyhodila do povetria niekoľko moderných raketových komplexov. Mohla začať svetová vojna. Strašná vojna. Ale i keby nebola vojna... Keby prelistovala stránky nie len s vyobrazením nepriateľských rakiet, ale i našich. Keby začali explodovať všetky existujúce rakety vo všetkých štátoch, svet by sa mohol ocitnúť na hranici všeobecnej katastrofy. Mohli by zahynúť stovky miliónov ľudí. Taktiež mám rád našu maličkú Dášu. Ale milióny... Je potrebné sa poradiť. Je potrebné nájsť východisko. Ale zatiaľ, neviem... Je potrebné Dášu nejako izolovať. Nejako... Áno. Možno, že je treba ju na nejakú dobu uspať. Možno... A aké je východisko? Aké ešte možno nájsť východisko?"
„Otecko, otecko... Počkaj. Možno, že všetky smrtonosné zbrane, ktoré sa jej nepáčia, možno odstrániť zo sveta?"
„Odstrániť? Ale... Na to je potrebný súhlas všetkých štátov. Všetkých vojenských blokov. Áno... Ale to sa dosiahnuť rýchlo. Ak je to vôbec možné. A zatiaľ..." Ivan Nikiforovič sebou zrazu trhol, rýchlo sa priblížil k počítaču, na monitore ešte svietilo vyobrazenie rakety, ktorú Dáše zabránili zničiť. Vypol monitor s vyobrazením rakety, presadol k počítaču spojenia a začal posielať text: ,Pre základňu. Tento odkaz je potrebné okamžite odovzdať všetkým vojenským blokom a medzinárodným hromadným oznamovacím prostriedkom. Príčinou množstva výbuchov raketových komplexov sú baktérie, schopné spôsobiť skrat. Sú riadené. Je treba zničiť všetky vyobrazenia munície, ktorá má schopnosť explodovať. Všetky!!! Od najmenšej guľky po najmodernejší raketový komplex. Ten, kto riadi baktérie, nepotrebuje vedieť polohu predmetu s nebezpečím výbuchu, stačí mu iba vidieť jeho zobrazenie."
Ivan Nikiforovič sa pozrel na usmievajúcu sa Dášu, ktorá sa veselo rozprávala s mamou a pridal k správe nasledujúci text:
„Lokalizácia zariadenia, ktoré riadi výbuchy, nie je známa." Potom poslal na základňu šifrovanú správu.
Nasledovné ráno sa konalo mimoriadne zasadanie Vojenskej rady Ruska. Okolo osady, v ktorej sa nachádzal statok Ivana Nikiforoviča, bola umiestnená ochrana. Snažila sa byť nenápadná, vojaci boli prezlečení ako cestári.
Päť kilometrov od osady sa akoby začala budovať okružná cesta a "budovali" ju súčasne na každom metri, vo dne v noci. Na statku Ivana Nikiforoviča boli inštalované televízne kamery, ktoré sledovali každú minútu života maličkej Dáši. Obraz sa prenášal do centra, ktoré sa podobalo základni riadenia kozmických letov. Desiatky odborníkov, psychológov, vojakov, ktorí boli pripravení vydať potrebné príkazy v prípade extrémnej situácii, na zmeny strážili monitory. Odborní psychológovia pomocou špeciálneho spojenia doporučovali rodičom maličkej Dáši, ako ju majú niečím upútať, len aby opäť neupadla do zádumčivosti.
Ruská vláda vydala medzinárodné prehlásenie, ktoré mnohým pripadalo zvláštne, v ktorom oznámila, že v Rusku sú sily schopné vyhadzovať do povetria akúkoľvek muníciu, na akomkoľvek mieste. Tieto sily nie sú úplne kontrolované ruskou vládou, ale že sa s nimi jedná. Nepravdepodobnosť tohoto prehlásenia potrebovala dôkazy. Medzinárodná rada prijala rozhodnutie vyprodukovať sériu striel neobvyklej formy. Vyrobili ich so štvorcovými nábojnicami. Každá zo zemí, zúčastňujúcich sa experimentu, si vzala dvadsať takých striel a schovala ich na rôzne miesta na svojom teritóriu."
„A prečo urobili strely so štvorcovými nábojnicami, prečo nezobrali obyčajné?"
„Báli sa, že môžu vybuchnúť nie len všetky strely existujúce na svete, ale i všetky náboje v zásobníkoch pištolí polície a vojakov, všetkých ľudí, ktorí mali u seba zbraň s nábojmi."
„Áno, samozrejme. A ako dopadol pokus so štvorcovými nábojnicami?"
„Ivan Nikiforovič pozval k sebe do pracovne svoju maličkú dcéru Dášu, ukázal jej fotografiu štvorcovej nábojnice a poprosil, aby ju vyhodila do povetria. Dáša sa pozrela na fotografiu a riekla:
„Mám ťa veľmi rada, otecko, ale nedokážem splniť tvoju prosbu."
„Prečo?" čudoval sa Ivan Nikiforovič.
„Pretože sa mi to nepodarí."
„Ako to, Dášenka, predtým sa ti darilo, vyhodila si do povetria celú sériu moderných rakiet a teraz sa to nepodarí?"
„Však som sa vtedy rozrušila, otecko. Nechcela som, aby si odcestovával, veľa hodín sedel u svojho počítača. Keď sedíš u svojho počítača, s nikým nehovoríš a nič zaujímavého nerobíš. Teraz si stále nablízku. Stal si sa veľmi dobrým, otecko, a preto sa mi nepodaria žiadne výbuchy."
Ivan Nikiforovič pochopil - Dáša nie je schopná vyhodiť do povetria hranaté nábojnice, pretože jej nie je jasný cieľ výbuchu, jeho zmysel. Začal znepokojene chodiť po pracovni, horúčkovito premýšľajúc, ako má nájsť východisko. Začal vzrušene presvedčovať Dášu. Obracal sa k dcére, ale akoby besedoval sám so sebou:
„Nepodarí sa... Áno... Je to smutné... Po tisícročie sa vo svete bojovalo. Končili vojny medzi jednými štátmi, začínali bojovať iné. Hynuli milióny ľudí, hynú i teraz. Na zbrojenie sa utrácajú obrovské prostriedky... A bola možnosť zastaviť tento nekonečný ničivý proces, ale bohužiaľ,.." Ivan Nikiforovič sa pozrel na Dášu sediacu v kresle.
Dcérina tvár bola kľudná. So záujmom pozerala, ako chodí po pracovni a rozpráva. Ale zmysel slov, ktoré hovoril, ju nevzrušoval. Nechápala úplne, čo je to vojny, aké prostriedky a kto ich utráca.
Premýšľala o niečom inom: ,Prečo otec vzrušene chodí po svojej pracovni medzi nevľúdnymi počítačmi, ktoré nedávajú žiadnu energiu? Prečo nechce vyjsť do záhrady, kde kvitnú stromy a spievajú vtáky, kde každá bylinka a vetvička niečím neviditeľným láskajú celé telo. Teraz sú tam mama a braček Kosťa. Už aby otec čo najskôr ukončil svoj nezaujímavý rozhovor a šli by spoločne do záhrady. Mama a Kosťa sa ihneď zaradujú, len čo ich uvidia. Mama sa bude usmievať a Kosťa jej už včera sľúbil povedať o tom, ako sa dá dotknúť ďalekej hviezdičky, dotýkajúc sa kamienka alebo kvetinky. Kosťa vždy plní svoje sľuby..."
„Dášenka, teba nezaujíma ma počúvať? Nerozumieš tomu, čo som povedal?" obrátil sa k dcére Ivan Nikiforovič. "Myslíš na niečo iné?"
„Ja, otecko, premýšľam: prečo sme tu a nie v záhrade, kde na nás všetko čaká?"
Ivan Nikiforovič pochopil, že s dcérou je potrebné hovoriť viac úprimne a konkrétnejšie. A začal hovoriť:
„Dášenka, keď si vyhodila do povetria rakety, dívajúc sa na ich zobrazenie, zrodila sa idea preveriť tvoje schopnosti ešte raz. Presnejšie povedané ukázať celému svetu schopnosť Ruska zničiť všetky zbrane na svete. Potom bude zbytočné ich vyrábať. Bude to nezmyselné a nebezpečné. Ľudia budú sami likvidovať tie, čo sú už vyrobené. Začne všeobecné odzbrojenie. Štvorcové nábojnice sú vyrobené špeciálne preto, aby si mohla predviesť svoje schopnosti a aby pri tom nikto nezahynul. Vyhoď ich do povetria, Dášenka."
„Teraz to nemôžem urobiť, otecko."
„Prečo? Predchádzajúce mohla, teraz nemôžeš."
„Dala som si slovo, že už nikdy nebudem nič vyhadzovať do povetria. A keď som si také slovo dala, schopnosť vyhadzovať do povetria už nemám."
„Nemáš? Ale prečo si si dala také slovo?"
„Braček Kosťa mi vo svojej knižke ukazoval obrázky: ako sa od výbuchov roztrhávajú na kúsky ľudské telá, ako sa ľudia ľakajú od výbuchov, ako padajú a umierajú stromy a dala som si slovo..."
„Dášenka, takže už to nikdy nedokážeš? Aspoň ešte raz... Iba raz. Tieto štvorcové nábojnice." Ivan Nikiforovič podal dcére fotografiu štvorcovej nábojnice. Sú vyrobené špeciálne pre pokus a schované na rôznych skrytých miestach. Ani vedľa, ani v blízkosti nich nie sú ľudia. Všetci čakajú, či vybuchnú alebo nie. Vyhoď ich do povetria, dcérka, toto nebude porušením sľubu. Nikto nezahynie. Naopak..."
Dáša sa ešte raz ľahostajne pozrela na fotografiu štvorcovej nábojnice a kľudne odpovedala:
„Aj keby som zrušila dané slovo, tieto nábojnice tak či tak nevybuchnú, otecko."
„Ale prečo?"
„Pretože ty, otecko, príliš dlho hovoríš. A ja, keď som sa pozrela na fotografiu, ihneď sa mi znepáčili tieto štvorcové obludy. Nie sú pekné. A teraz..."
„Čo teraz?.. Dášenka... Čo?"
„Prepáč mi, otecko, ale potom, čo si mi ukázal fotografiu, si hovoril tak dlho, že za tento čas ich oni skoro zjedli."
„Zjedli? Čo zjedli?"
„Tieto štvorcové nábojnice. Akonáhle sa mi tieto nábojnice znepáčili, pocítila som - oni sa dali do pohybu a začali ich rýchlo-rýchlo jesť."
„Kto, oni?"
„No, takí malinkí. Sú všade okolo nás a vo vnútri nás. Sú dobrí. Kosťa hovorí, že sú to baktérie alebo mikroorganizmy. A ja im hovorím "po svojom", lepšie: "moje malinké, milučké". To sa im páči viac. Občas si s nimi hrám. Ľudia si ich skoro nevšímajú, ale oni sa vždy snažia urobiť dobre každému človeku. Keď sa človek raduje, je im tiež dobre od radostnej energie, keď sa človek hnevá a ničí niečo živého, hynú vo veľkom množstve. Namiesto tých, ktorí zahynú, rýchlo prichádzajú ďalší. Občas nestíhajú vystriedať tých, ktorí zomreli a ľudské telo je nemocné. "
„Ale ty si tu, Dášenka. A nábojnice sú schované ďaleko, v rôznych štátoch pod zemou. Ako sa mohli, no, títo tvoji "malinkí", v iných krajinách tak rýchlo dozvedieť o tvojom želaní?"
„Však oni si reťazovito veľmi rýchlo všetko rozprávajú, oveľa rýchlejšie, než behajú elektroníci v tvojom počítači..."
„Počítač... Spojenie... Hneď... Hneď všetko preverím, na našom teritóriu sú okolo každej nábojnice inštalované videokamery. Hneď."
Ivan Nikiforovič sa otočil k počítaču. Na obrazovke monitora svietilo zobrazenie štvorcovej strely. Presnejšie povedané toho, čo z nej ostalo. Trup strely bol hrdzavý, celý deravý, vedľa sa váľala hlavica a bola značne zmenšená. Ivan Nikiforovič prepol monitor, ale s ostatnými strelami sa diali rovnaké veci. Na monitore sa zjavil človek vo vojenskej uniforme.
„Dobrý deň, Ivan Nikiforovič, už ste sám všetko videl."
„Aké závery urobila Rada?" spýtal sa Ivan Nikiforovič.
„Členovia Rady sa rozdelili na dve skupiny a radia sa. Ochrana sa pokúša vypracovať dodatočné opatrenia pre bezpečnosť objektu."
„Nehovorte mojej dcére objekt."
„Nerozčuľujte sa, Ivan Nikiforovič, v danej situácii je to neprípustné. Za desať minút bude u vás expertná skupina skladajúca sa z popredných odborníkov, psychológov, biológov, rádioelektronikov. Už sú na ceste. Zaistite im kontakt s vašou dcérou. Pripravte ju na to."
„K akému názoru sa prikláňa väčšina členov Rady?"
„Zatiaľ k úplnej izolácii vašej rodiny v priestore statku. Je nutné, aby ste okamžite odstránil všetky vyobrazenia technických prostriedkov. Zostávajte v blízkosti dcéry a pokúste sa ju stále kontrolovať."
Skupina odborníkov Vojenské rady, ktorá prišla na statok Ivana Nikiforoviča, besedovala v priebehu pol druhej hodiny s maličkou Dášou. Dievčatko trpezlivo odpovedalo na otázky dospelých, ale po pol druhej hodine sa stala udalosť, ktorá priviedla do úplných rozpakov odborníkov prítomných na statku a taktiež tých, ktorí pozorovali všetko, čo sa odohrávalo, na svojich obrazovkách na ústredí Rady bezpečia. Po pol druhej hodine komunikácie s maličkou Dášou sa otvorili dvere priestrannej pracovne Ivana Nikiforoviča. Do pracovne vošiel Kosťa, Dášin brat. Niesol hodiny s kukučkou, ktorá neustále kukala. Položil hodiny na stôl. Ručičky hodín boli na čísle jedenásť, a keď mechanická kukučka mala ukončiť určený počet kukaní, veľké ručičky sa rýchlo otáčali na ciferníku a kukučka všetko začínala odznovu. Prítomní dospelí sa prekvapene pozerali raz na zvláštne "správanie" hodín, potom na Dášu a mlčali.
„Oh," zrazu vykríkla Dáša, ,však som úplne zabudla. Mám dôležitú prácu. To moja kamarátka Verunka točí ručičkami hodín. Tak sme sa dohodli. Pre prípad, že na to zabudnem. Musím ísť."
Dvaja ochranci zablokovali východ z pracovne.
„Na čo zabudneš, Dášenka?" spýtal sa dcéry Ivan Nikiforovič.
„Zabudnem ísť na statok, na ktorom žije moja kamarátka Verunka, aby som pohladila a zaliala jej maličkú kvetinu. Však bez lásky je jej smutno. Má rada, keď sa na ňu pozerajú s láskou."
„Ale však kvetina nie je tvoja," poznamenal Ivan Nikiforovič, ,prečo ju tvoja kamarátka nemôže pohladiť sama, svoju kvetinu?"
„Otecko, však Verunka odišla s rodičmi na návštevu."
„Kam na návštevu?"
„Niekam na Sibír."
Zo všetkých strán zazneli výkriky prítomných, šeptavo:
„Nie je jediná!"
„Aké schopnosti má jej kamarátka?"
„Nie je sama!"
„Koľko ich je?"
„Ako ich máme určiť?"
„Je treba okamžite urobiť opatrenie ohľadne každého podobného dieťaťa!"
Všetky výkriky utíchli, akonáhle sa zo svojho miesta zdvihol starší šedivejúci muž, ktorý sedel stranou. Tento človek mal vyššiu hodnosť a postavenie nielen medzi prítomnými v pracovni Ivana Nikiforoviča. Bol predsedom Rady bezpečnosti Ruska.
Všetci sa k nemu otočili a zmĺkli. Šedivý človek sa pozeral na Dášu sediacu na malom drevenom kresielku a po jeho tvári tiekla slzička. Potom sa pomaly priblížil k Dáše, kľakol si pred ňou na jedno koleno a natiahol ruku smerom k nej. Dáša sa zdvihla, urobila krok, chytila sa volánu svojich šiat, predviedla poklonu a položila na jeho dlaň svoju maličkú ručičku. Šedivý muž sa na ňu nejaký čas pozeral, potom sklonil hlavu, s úctou pobozkal Dášinu rúčku a povedal:
„Odpusť nám, prosím, maličká Bohyňa."
„Volám sa Dáša," odpovedalo dievčatko.
„Áno, samozrejme, hovoria ti Dáša. Povedz nám, čo bude na našej Zemi?"
Dievčatko sa začudovane pozrelo do tváre staršieho muža, priblížila sa k nemu a svojou dlaničkou opatrne utrela slzu na jeho tvári, dotkla sa prstíkom fúzov. Potom sa otočila ku svojmu bratovi a povedala:
„Ty si mi, Kosťa, ešte sľúbil pomôcť s komunikáciou s liliami vo Verunkinom rybníčku. Pamätáš sa, ako si to sľuboval?"
„Pamätám," odpovedal Kosťa.
„Tak poďme."
„Poďme."
Vo dvernom otvore Dáša obišla ochrancov, ktorí sa pred ňou rozostúpili, otočila sa k mužovi, ktorý stále kľačal na jednom kolene, usmiala sa na neho a s istotou riekla:
„A na Zemi bude... Bude dobro!"
Po šiestich hodinách šedivý predseda Rady bezpečnosti Ruska vystúpil na rozšírenom zasadaní:
„Vo svete je všetko relatívne. V porovnaní s našou generáciou sa tá nová javí podobná bohom. Nie ona si má brať príklad z nás, ale my z nej. Celá vojenská moc planéty s jej unikátnymi technickými vymoženosťami sa ukázala byť bezmocná pred jedným jediným maličkým dievčatkom novej generácie. A našou úlohou, našou povinnosťou pred novou generáciou je upratanie špiny. Máme vynaložiť všetko úsilie, aby sme očistili zem od všetkých druhov zbraní. Naše technické úspechy a vynálezy, vtelené do najmodernejších, ako sa nám zdalo, unikátnych vojenských komplexov, sa pred tvárou novej generácie ukázali byť nepotrebným krámom. Máme ho upratať."
(vybral a preložil p. Jekkel, 2003) |
|
|
