| Občasníky |
|
 Kliknutím si stiahnete príslušné číslo Občasníka |
|
|
|
zvoľte si knihu:
1
2
3
4
5
6
7
8·1
8·2
Rodová kniha
6. kniha z edície Zvoniace cedry Ruska od p. V. Megreho
|
Kapitoly
Kto vychováva naše deti?
Rozhovor so synom
Nesprávne podanie dejín
Mamu si si zamiloval, ale lásku si nepoznal
Kniha Pôvodných Prameňov
Jedna plus jedna sa rovná trom
Učiním šťastnou dievčinu - vesmíranku
Ako zdolať prekážku
Zachránim svoju mamu
Pozvánka do budúcnosti
Spiaca civilizácia
História ľudstva rozpovedaná Anastasiou
Védizmus
Zväzok dvoch - svadba
Výchova detí Védickej kultúry
Obrady
Výživa tela
Život bez krádeži a lúpeži
|
 |
Kapitoly
Obraznosť. Skúška
Tajná vojna s védickym Ruskom
V ktorom z chrámov má prebývať Boh
Najlepšie miesto v ráji
Najbohatší ženích
Žrec menil taktiku
Okultizmus
Žrec, ktorý ešte dnes riadi svet
Je potrebné premýšľať
Kto zachránil Ameriku
Kto je za a kto proti
Otvorený list prezidentovi Ruska
Takže oni očiernili našich prarodičov
Dobrá zvesť
Rodová kniha
Dobrá a pozorná babička
Žiť v nádhernej realite
|
 Knihu "V. Megre - Rodová kniha" v češtine vydalo v r. 2004 ZVONÍCÍ CEDRY.
Rozhovor so synom
Keď som prešiel sám celú trasu od rieky po Anastasiinu lúčku, približoval som sa k známym miestam s pocitom akoby som prišiel domov. Tentokrát ma nikto nevítal. No mne sa veľmi zapáčilo prechádzať sa po tajge sám a bez sprievodcu.
Nezačal som kričať, volať Anastasiu. Možno je zaneprázdnená, uvoľní sa od povinností, zacíti že som prišiel a príde sama.
Zbadal som obľúbené miesto na brehu jazera, kde sme s Anastasiou často sedávali a rozhodol som sa, že skôr ako si sadnem a oddýchnem po ceste, prezlečiem sa.
Z batoha som vybral tmavošedý oblek, tenký biely pulóver a nové poltopánky. Keď som sa chystal na cestu do tajgy, chcel som si vziať aj bielu košeľu s viazankou. Ale potom som usúdil, že košeľa sa pokrčí a v tajge ju niet ako vyžehliť. A oblek mi v obchode zabalili tak, aby sa nepokrčil.
Rozhodol som sa objaviť sa pred synom elegantný a slávnostne oblečený. Preto som venoval toľko času a síl premýšľaniu nad vonkajším zjavom.
Vzal som si so sebou i britvu a zrkadlo. Zrkadlo som postavil na strom, oholil som sa a učesal. Potom som si sadol na neveľký kopček a vytiahol zápisník s perom, pretože som chcel doplniť k plánu stretnutia so synom úvahy z cesty.
Môj syn bude mať čoskoro päť rokov. Samozrejme, že už vie rozprávať. Naposledy som ho videl keď bol ešte celkom maličký, ešte nerozprával a teraz musí nad mnohým premýšľať. Asi celé dni žvatlá s Anastasiou a dedkami. Pevne som sa rozhodol: len čo sa stretnem s Anastasiou, hneď jej poviem ako mám naplánované stretnutie so synom a o čom sa s ním chcem rozprávať.
Päť rokov som dôkladne študoval rôzne systémy výchovy detí a podľa môjho názoru som si z nich vybral to najlepšie a najpochopiteľnejšie. Stýkal som sa s pedagógmi a detskými psychológmi a urobil som pre seba potrebné závery. Teraz, skôr ako sa stretnem so synom, by som chcel prediskutovať môj pripravený plán s Anastasiou. Spolu s ňou si všetko ešte raz podrobne premyslieť. Nech mi Anastasia poradí aké mám synovi povedať prvé slová, v akej póze mám pri tom stáť. Dospel som k záveru, že postoj (póza) je veľmi dôležitý, pretože otec sa musí javiť synovi dôležitý. Ale nejprv ma musí predstaviť Anastasia.
V zápisníku som mal na prvom mieste napísané: Moje predstavenie synovi Anastasiou.
Predstaví ma napríklad jednoduchými slovami typu: Pozri synček, pred tebou stojí tvoj vlastný otec.
Ale tieto slová by mala vysloviť slávnostne, aby chlapček z jej tónu ihneď vycítil význam svojho otca a rešpektoval ho.
Zrazu som pocítil, že všetko navôkol zatíchlo, akoby zbystrilo pozornosť. Nezľakol som sa náhleho ticha. To isté sa dialo vždy pred mojim stretnutím s Anastasiou v tajge. Tajga a všetci jej obyvatelia akoby zmĺkli, počúvali, striehli a odhadovali: nespôsobí prišelec ich panej nejakú nepríjemnosť? Keď nezacítia agresiu, tak sa všetko upokojí.
Keď nastalo ticho, pochopil som, že zozadu sa ku mne potichúčky priblížila Anastasia. Nebol problém zacítiť ju aj preto, lebo zozadu mi niečo začalo zohrievať chrbát. A zohrievať pohľadom dokáže len Anastasia. Neotočil som sa k nej okamžite. Ešte chvíľu som sedel a preciťoval príjemné teplo. Potom som sa obrátil a uvidel som...
Predo mnou pevne stál na bosých nôžkach môj maličký syn. Vyrástol. Jeho ryšavé vlasy sa vlnili v kučerách až po plecia. Mal odetú krátku košeľu bez límca, utkanú zo žihľavových vlákien. Podobal sa na Anastasiu, možno trocha aj na mňa, ale odrazu to nie je možné rozoznať. Obrátil som sa a oprel som sa rukami o zem. Štvornožky som hľadeľ na neho stuhnutý a zabudol som na všetko na svete. A on na mňa mlčky hľadel Anastasiiným pohľadom. Od prekvapenia by som asi nič nedokázal povedať, ale on prehovoril prvý:
„Nech sú pozdravené tvoje svetlé myšlienky, otec môj!"
„Áno? Samozrejme, nech sú pozdravené i tvoje." Odvetil som.
„Odpusť mi, otec"
„Čo ti mám odpustiť?"
„To, že som prerušil tvoje vážne úvahy. Spočiatku som stál od teba ďalej a neprekážal som. No zatúžil som prísť blišie a byť s tebou. Dovoľ mi prosím otec, sedieť ticho pri tebe až pokým neustanú tvoje úvahy."
„Áno? Dobre. Samozrejme, sadni si."
Rýchlo podišiel, sadol si pol metra odo mňa a zmĺkol. Naďalej som rozpačite stál štvornožky, ale kým sa posadil, napadla ma myšlienka: - Musím zaujať pózu hlbokého zamyslenia, abyy dovtedy, kým sa zavŕšia moje vážne úvahy, ako sa on domnieva, som si premyslel čo robiť ďalej.
Zaujal som náležitú pózu a chvíľu sme mlčky sedeli vedľa seba. Potom som sa obrátil k môjmu maličkému a ticho sediacemu synovi a spýtal som sa ho:
„Ako ti ide práca?"
Keď začul môj hlas, od radosti poskočil, obrátil sa ku mne a pozrel mi rovno do očí. Z jeho pohľadu som vycítil, že sa snaží, no na moju otázku nevie odpovedať. Potom sa rozhovoril:
„Otec, ja nemôžem odpovedať na tvoju otázku. Neviem ako ide práca. Tu, otec, plynie život. On je dobrý - život."
Je potrebné nejako pokračovať v rozhovore, - pomyslel som si,- nesmiem sa zbaviť iniciatívy. A dal som mu ďalšiu bežnú otázku:
„No a ty čo? Počúvaš mamu?"
Tentokrát odpovedal ihneď:
„Keď rozpráva mama tak ju vždy s radosťou počúvam. Zo záujmom počúvam aj keď rozprávajú deduškovia. Aj ja im rozprávam a oni ma počúvajú. A mama Anastasia si myslí, že veľa rozprávam. Treba viac premýšľať, vraví mama Anastasia. Ale ja myslím rýchlo a chce sa mi hovoriť rôznym spôsobom."
„Ako to, že rôznym spôsobom?"
„Ako deduškovia skladajú slová, jedno za druhým, ako mama, ako ty, otec."
„A odkiaľ vieš ako ja skladám slová?"
„Mama mi ukázala. Keď mama začne rozprávať tvojimi slovami, tak ma to zaujme."
„Áno? Trebárs... No a čím chceš byť?" Ani teraz nepochopil túto celkom obyčajnú otázku, ktorú neraz dávajú dospelí deťom a po krátkej pauze odpovedal:
„Ja už predsa som otec."
„Samozrejme že si, ale mám na mysli čím sa chceš stať. Čo budeš robiť keď vyrastieš?"
„Keď vyrastiem budem ako ty, otec. Budem dokončievať to čo robíš teraz ty."
„Odkiaľ vieš čo robím?"
„Mama Anastasia mi povedala."
„A čo ti o mne hovorí?"
„Mnohé. Mama Anastasia vraví aký si... Ako sa to povie... áno, spomenul som si, aký si hrdina, otec môj."
„Hrdina?"
„Áno. Je ti ťažko. Mama chce aby ti bolo ľahšie. Aby si si oddýchol od podmienok v akých žijú ľudia, no ty odchádzaš tam kde sa mnohým ľuďom žije veľmi ťažko. Odchádzaš preto, aby bolo dobre aj tam. Veľmi ma zarmútilo keď som sa dozvedel, že sú ľudia, ktorí nemajú svoju lúčku, stále sa im vyhrážajú, bránia im žiť ako sami chcú. Nemôžu si sami vziať potravu. Musia... áno, pracovať, tak sa tomu hovorí. Nemôžu robiť to čo sami chcú, ale čo im niekto povie. A za to im dávajú papieriky - peniaze. Potom tie peniaze vymieňajú za jeedlo. Oni prosto trošičku pozabudli ako sa dá žiť inak a ako sa môžu radovať zo života. A ty otec odchádzaš tam, kde je ľuďom ťažko, aby si to zlepšil."
„Áno? Odchádzam... Všade musí byť dobre. Ale ako ty plánuješ dospieť k lepšiemu, ako sa na to teraz pripravuješ? Musíš sa učiť."
„Ja sa učím, otec. Učím sa veľmi rád a snažím sa."
„Čo sa učíš? Aký premet?"
Znova otázku hneď nepochopil, ale potom odvetil:
„Učím sa celý predmet. Len čo zvýšim jej rýchlosť, ako mama Anastasia, hneď pochopím celý predmet, alebo všetky predmety. Áno, správnejšie bude povedať, všetky predmety."
„Komu zvýšiš rýchlosť tak ako mama?"
„Svojej mysli. Ale zatiaľ nenadobúda takú rýchlosť. Rýchlosť maminej mysle je vyššia. Je rýchlejšia ako myseľ deduškov, alebo rýchlosť slnečného lúča. Je taká rýchla, že len Jeho myseľ je rýchlešia."
„Čia, jeho?"
„Boha - nášho Otca."
„Áno. Určite. No tak sa snaž. Áno, treba sa usilovať, synček."
„Dobre otec, budem sa usilovnejšie snažiť."
S úmyslom pokračovať v rozhovore o učení, ale povedať niečo rozumné a významné, vybral som náhodne z batoha jednu z kníh, ktoré som prinesol. Vysvitlo, že je to učebnica pre piatu triedu "Dejiny staroveku". Synovi som povedal:
„Pozri sa Vladimír, toto je jedna z mnohých kníh, ktoré píšu súčasní ľudia. V tejto knihe píšu deťom o tom ako vznikol život na Zemi, ako sa vyvíjal človek a spoločnosť. Je v nej veľa farebných obrázkov a textu. V tejto knihe sú vysvetlené dejiny ľudstva. Vedci - to sú takí múdri ľudia, múdrejší ako iní - opísali v tejto knihe život praľudí na Zemi. Keď sa naučíš čítať, budeš sa môcť z kníh dozvedieť veľa zaujímavého."
„Ja viem čítať, otec."
„Áno... Ako? Mama ťa učí čítať?"
„Mama Anastasia mi raz nakreslila písmená na piesok a povedala mi ako sa vyslovujú."
„A ty si si hneď zapamätal všetky písmená?"
„Zapamätal. Je ich veľmi málo. Bolo mi veľmi smutno, keď som zistil ako ich je málo."
Spočiatku som neprikladal význam tomu čo povedal o počte písmen. Chcel som počuť či môj syn skutočne dokáže prečítať tlačený text. Otvoril som knihu na prvej strane, podal som mu ju a prikázal som:
„Nuž, skús čítať."
(vybral a preložil z ruštiny p. Bélai, 2003) |
|
|
